AspektIN

vydávame

informujeme

študujeme

Nový svet Hany Gregorovej (Feministické tendencie v diele Ženy)

Kristína Pavlovičová

17. jún 2005

Hana Gregorová. In: Listy. Príbeh manželstva Jozefa Gregora Tajovského a Hany Gregorovej. Bratislava 1996.

[súťaž tá/to/ten, čo píše do ASPEKTin, je in :: ocenený príspevok]

Kniha poviedok Ženy po prvý raz vyšla r. 1912, keď mala autorka H. Gregorová 27 rokov a zároveň uplynulo päť rokov odvtedy, čo sa vydala. Druhé vydanie z r. 1946 ju zastihlo v celkom inej životnej situácii, keď bola šesťdesiatjedenročná, už šesť rokov po smrti manžela. Tieto poznámky majú zásadný význam, pretože výrazné zmeny v životných okolnostiach sa premietli aj do textu diela. Autorka totiž má pri 2. vydaní celkom inú osobnú situáciu, iné životné skúsenosti, takže aj stupeň roztrpčenia a sklamania z vlastného vydaja a spolužitia s mužom je iný. Všetky tieto skutočnosti ovplyvnili mieru triezvosti jej pohľadu na životnú realitu i na vlastné sny o živote, stupeň veľkodušnosti a zhovievavosti pri hodnotení životných javov. Pri tomto všetkom treba rátať so silným autobiografizmom v Gregorovej Ženách.

Sama Hana Gregorová sa v úvode k druhému vydaniu vyjadruje takto: „Prepracovala som ´Ženy´ pre nové vydanie so zreteľom nezotrieť peľ prvotiny. Jednako som hodne menila, aby som ducha doby jasnejšie vyjadrila, lebo s odstupom času všeličo sa stalo hmlistým.“1 Postavami Gregorovej poviedok sú predovšetkým ženy. Muži sa v jej prózach iba mihnú, hoci ani im sa neupiera vnútorný život a cit, napr. v Kapitánke novopovýšenému majorovi predsa len záležalo na Mileve, ktorú používal ako svoju gazdinú2 (s. 151) a otrokyňu (s. 152), takže keď sa v závere poviedky Mileva rozhodla odísť, nebol si istý, „či sa bojí, či úfa, že sa mu Mileva vráti“ (s. 161), alebo v próze Žiarlivý mužský protagonista „cítil nežnosť a predsa zahrozil päsťou“. Tu sa dokladá aj vysvetlenie: „Mal totiž mylné presvedčenie, že žena sa musí aj báť muža, nielen milovať ho...“ (s. 33)). Gregorovej však najviac leží na srdci ženský svet. Jej hrdinkami sú nešťastné ženy, ktoré túžia po vyšších métach, než je vedenie domácnosti, chcú „dokázať niečo v ríši ducha, stratiť svoju ženskosť, ak je prekážkou“ (s. 133). „Ženskosťou“, ktorej sa rozprávačkine postavy dokážu zriecť, prirodzene, je sociálne definovateľný status, ktorý žene prisúdil dobový sexistický stereotyp. Vysvetľuje to v predchádzajúcom odseku: „...ženskosť, vyčerpávajúcu sa v nezištnej dobrote. Sedieť si pri obloku, vyšívať, spokojne doma tráviť čas, keď to znudí, ísť do spoločnosti, všetko odpúšťať, byť duševne beznáročnou, pokoj vlievať do mužovho života, sama byť spokojnou, túžiť po nežnej láske, sama celá v láske“ (s. 132-133). Gregorovej postavy sa búria proti takémuto údelu, túžia po čítaní, po vzdelávaní, po divadle a hudbe, po kultúre, chcú sa osobne realizovať už ináč, vo všetkom sa vyrovnať mužom, byť ich rovnocennými partnerkami.

V usporiadaní poviedok H. Gregorovej si možno všimnúť určité napätie v akomsi dramatickom oblúku. Autorka sa totiž cez literatúru usiluje riešiť aj vlastné problémy, vlastný život, a zároveň tým pomôcť aj iným pri orientovaní a rozhodovaní sa v podobných situáciách. Cez dialógy alebo vnútorné monológy svojich postáv tlmočí vlastné názory. Jasne z nich vyžaruje harmónia medzi autorským subjektom a autorkou. Jej poviedky a ich postavy sú paradigmatickými modelmi, ktorých jedinečný príbeh má širšiu, všeobecnejšiu platnosť, ba opakuje sa aj v životoch žien, ktorým je kniha určená. V Gregorovej textoch ustavične pociťujeme prítomnosť komunikatívnej funkcie povzbudzovania čitateliek, ocitajúcich sa v podobnej situácii. Je to povzbudenie a výzva, že sa žena nemá vzdávať vlastných predstáv o svojom živote ani podriaďovať sa vôli rodiny či tlaku spoločnosti, nemá sa podriaďovať konvenčným očakávaniam ani vlastným obavám, ale odvážne má nasledovať svoje presvedčenie. V postavách badať autorku samu.

H. Gregorová v Ženách píše silne autobiograficky. V mladosti autorke ako výbornej žiačke celý profesorský zbor meštianskej školy navrhoval pokračovať v štúdiu v učiteľskom ústave s poskytnutím štipendia3, no jej matka nesúhlasila, a tak Hana musela zostať doma pomáhať v domácnosti.4 A manželstvo? Vydala sa z takéhoto dôvodu: „Vydám sa za Vás, aby som mohla žiť duševnejšie a že ste spisovateľ. Teším sa na čítanie kníh vo Vašom dome.“5 Protagonistka v prvej poviedke Slečinka a slúžka o takomto vydaji, aby totiž mohla čítať a nie slúžiť, len túži. Na rozdiel od rozprávkových príbehov niet pre ňu východiska, pretože „ak ostane v službe, bude otrokom cudzích – ak sa vydá, otrokom svojich“. Gregorová problematizuje aj osud jej antagonistky, bohatého dievčaťa, čo by sa aj mohlo vzdelávať, ale nemá o to záujem – tá sa pre svoje bohatstvo túži vydať za pána, no žiaden ju nechce, lebo nie je dostatočne vzdelaná, „nevedela poriadne ani čítať, ani písať“ (s. 17), nechceli by ju však ani gazdovia, lebo hoci je bohatá, je „nerobotná“ (s. 24). Vyznieva to, akoby vydaj bol aj podľa Gregorovej jediným riešením.

Tento dojem sa však vyvracia hneď v druhej poviedke Žiarlivý, v ktorej sa dve matky trápia pre svoje dcéry – prvá pre to, že jej dcéra je nešťastne vydatá (spôsobuje to prehnaná žiarlivosť jej muža), druhá pre svoje tri dcéry, lebo sa obáva, že zostanú „na ocot“ – v tých časoch vydaj bol aj riešením sociálnej situácie, žena mala zväčša veľmi nízke vzdelanie, a tak nemala šancu zamestnať sa ináč ako slúžka. Nevydaté ženy boli chápané ako „nezaopatrené“6.

Voči tejto spoločenskej predstave stavia Gregorová takúto víziu: „Keby aj ženám bolo dané slobodné právo života, neutešovali by sa navzájom: ´Len trp, to všetky musíme, to je už náš osud´ ... V tej domnienke, že to inak nemôže byť, zanikajú, odumierajú mladé životy nešťastne vydatých žien“, „...ženu učia smutnému hrdinstvu utrpenia a nikdy nie brániacemu sa činu“ a pridáva apel: „Prečo sa nebrániš? Bráň sa, bráň!“ (s. 42). Autorka forsíruje pri pomenovaní vydaj naozaj podivuhodný rad kontextových synoným: osídla (s. 27), peklo (s. 34), rodinné zajatie (s. 29), zviazanie sa s niekým (s. 34); výraz šťastie tu aplikuje len ironicky (s. 65). Autorka nezostáva len pri výzvach na vzdelávanie sa žien, ale razantne odporúča, aby sa ženy nevydávali, ak to má byť príčinou ich nešťastia (napr. „než zle sa vydať, radšej nijako“, „Prečo ty, mama, len vo vydaji hľadáš moje šťastie?“ /s. 59/).

Gregorová prehlbuje svoju predstavu o živote samostatnej ženy, domýšľa a predstavuje ju v nasledujúcej poviedke Prvá obeť, ktorej hlavná postava Oľga má typické vlastnosti Gregorovej ženských postáv: nevie sa „vpraviť do odvekých obmedzených názorov: ...chystať výbavu a čakať ženícha“, nevie „byť šťastnou a veselou bez vzdelávania sa, bez ducha“, túži „po inom živote“ (s. 47), „nad tým i oným sa pozastavuje, taká mladá žaba, hovorí to o nespokojnosti, o kadejakých náhľadoch, ako by dievča malo mať náhľady“ (s. 47-48), „len by celý deň čítala“ (s. 49) atď. Ak by si s mužom „nezodpovedala“ (s. 57), neboli by si podobní, je to pre ňu dôvod nevydať sa, hoci by aj mala ostať „na ťarchu rodine“ (s. 51). Ak sa má vydať, tak len zo slobodnej vôle (s. 52). Emancipovaná Oľga tvrdí: „Mám právo na život svojho vlastného chápania.“ A čo to presne znamená? Tu je odpoveď: „Bezmyšlienkovitá spokojnosť by ma zabila, musím nájsť cieľ a zmysel života v niečom obsažnejšom, a to bude možné len vtedy, keď si nájdem zamestnanie, budem samostatná finančne i mravne.“7 (s. 53). Dnešný čitateľ alebo čitateľka len ťažko pochopia situáciu, v ktorej vzniklo Gregorovej autorské dielo. Svet sa predsa len v niečom zmenil. Gregorovej názory rozhodne treba hodnotiť ako priekopnícke a výrazne odvážne, veď ešte dnes, takmer po sto rokoch od prvého vydania Žien, mnoho žien nepociťuje potrebu byť nezávislými od mužov, a to najmä finančne. Gregorovej feministické posolstvo je teda aktuálne dodnes, prakticky nezastaralo. Nečudo, že vo svojej dobe mala mnohých odporcov, a to aj vo vzdelaneckých kruhoch. Napríklad S. H. Vajanský kritizoval jej podľa neho „prehnaný feminizmus z cudziny“ a „spustil vlnu morálneho odsúdenia autorky za provokatívne odhalenie nerovnoprávneho postavenia žien“ 8. Navyše, robil to nevyberaným a veľmi neštandardným spôsobom – raz pred ňu dokonca napľul!

„Slobodné právo života“ si literárna postava Oľga predstavuje ako „byť svojím človekom“, teda samostatne a slobodne o sebe rozhodovať (s. 61), byť „samostatná, nezávislá“ (s. 54), nechce „čakať na vysloboditeľa“ (s. 53). Uvedomuje si, že bez vzdelania sa nemôže zamestnať, preto sa rozhodne súkromne študovať (s. 53), a to učiteľstvo, literatúru alebo medicínu. Nemá presnú predstavu, sama váha. Gregorovej postavy totiž nie sú bezproblémovými stelesneniami abstraktných ideí, ale majú aj svoje rozporné vnútro. Neponúkajú jednoduché riešenia, sú si vedomé neúnosnosti svojej situácie, a hoci majú svoje predstavy, aj o nich pochybujú, nie sú si isté, či ich možno uskutočniť, a navyše, nik ich nepodporuje, ba práve naopak. Táto problematizujúca línia sa v závere knihy stupňuje.

Oľga je presvedčená, že vydať sa, aby bola dobre zaopatrená, je ponižujúce (s. 58), nedbá na matkine stony typu „Keby som ťa radšej nebola mala“ (s. 60) ani na jej úsilie zachraňovať svoju dcéru (s. 65), či dokonca ani na posmech detí (s. 64). Prirodzenosť svojej túžby žiť slobodne obhajuje tým, že ju pokladá za vrodenú („od prírody mám zmysel aj pre niečo iné“ /s. 62/, „nemohla zapierať, s čím sa narodila“ /s. 63/). Napriek tomu, že sa jej rodina zrieka, znenávidí mužov – tých, ktorí k nej boli pozorní, aj tých, ktorí boli voči nej chladní (s. 64), a uskutoční svoju túžbu – pracuje (prijme miesto vychovávateľky) – no trie núdzu a jej práca je problematická, nemá vlastne čas na svoje plány, zacíti neistotu. Nakoniec však podľahne a vydá sa za „herca – spisovateľa“, ktorý jej „sľuboval vychovať z nej herečku“9 (s. 76). Prirodzene, nasleduje sklamanie. To je predmetom ďalších poviedok. Gregorová v nich postupuje k trápeniam vydatých žien. V Snoch protagonistka príde o „sny o manželskej blaženosti“ (s. 82) a o „sen motajúci sa len okolo lásky k mužovi“ (s. 83). Zistí napríklad, že „nie je také sladké kvôli nemu (svojmu mužovi) nejsť do spoločnosti“10, že sa nezaujíma o jej zdravie11, že keď chce čítať, muž jej rozpráva o „zmenkách“, je „hmotár“ (s. 86), a hoci sa o ňu zaujíma iný muž12, neuverí už vo vzťahy s mužmi, ale naplnenie vidí v „sebaobetavosti matky“, vo výchove dcéry (s. 88).

Isteže, takéto východisko je pre H. Gregorovú len jednou z možností. Zaiste ju nastoľuje preto, aby ďalšia možnosť v Odpovedi priateľke mala svoj kontrast a o to viac vynikla.

Ako v každej z poviedok Gregorovej, aj v próze Kam? je názov symptomatický. Rozprávačka hľadá zmysel svojho života, sebarealizáciu, to, „pri čom by sa mohla zastaviť a pomyslieť: pre toto sa oddá žiť, v tomto je krása, veliký cieľ, a veliká povinnosť“ (s. 93). Je tým „verejná práca“? „Tú od ženy nik nečaká ani nežiada.“ (s. 94). Keď sa postave zdá, že jej „život je prázdny, všetko, čo koná, nie je žiadnym naplnením“, jej muž jej poradí tak ako Tajovský Gregorovej: „Choď medzi ľud, nájdi si národnú a vôbec výchovnú úlohu a budeš mať zamestnanie i naplnenie.“ (s. 96). Rozširovanie Dennice, Slovenských pohľadov či piateho zväzku Vajanského (Gregorovej postavy čítajú aj Kukučína a Sládkoviča, zo svetovej literatúry Dostojevského či Wildeovo De profundis), ktorý „i tí bohatší odmietli, že to už ani čítať nestačia“ (s. 97), bolo trpkým sklamaním. Nerada videla, keď si od nej ľudia nekúpili knihy pre ich myšlienky, ale aby sa jej zbavili (s. 97). Ako v živote Gregorová13, tak i v poviedke rozprávačka „nenašla radosti ... v drobnom motaní sa medzi drobnými ľuďmi. Túžim za takými, ktorí sú nado mnou“ (s. 98). Absolútne nepochopenie dvoch navonok blízkych ľudí vidno aj v závere poviedky; Oľga14 rozmýšľa o tom, že jej nešťastím je jej polovzdelanosť a prečo nemá dieťa15, keď jej muž preruší myšlienky oznamom, že chce, aby pripravila obed presne na pol dvanástu, lebo cestuje (s. 104).

V kratučkej poviedke Mužovi sa ženská postava sťažuje, že jej muž „neznesie, aby som sa mu do ´remesla´ miešala a sem-tam tiež napísala nejaký článok ... mňa najradšej vidí v kuchyni ... Ja čakám iné uznanie ... tak vie schladiť, zhaniť, keď niečo ´spácham´, recitujem, zahrám na klavíri, a to rozhodne ubíja. Nikdy ma nepovzbudí. Moje manželstvo je omyl, pretože ma ubíja“ (s. 108). Ďalej priznáva, že jej radil, aby písala články do novín, no vzápätí dodáva: „Prázdnymi si nazval práce, ktoré som celou svojou nešťastnou dušou písala – a ktorým si nerozumel, lebo môj žiaľ ti bol cudzí...“ (s. 110). H. Gregorová veľmi otvorene predkladá takúto analýzu vlastných zážitkov, aby sa zorientovala vo svojom vnútri, vyrovnala sa s partnerom a zároveň publikovaním poviedky ukázala cestu aj iným, pričom naplnila svoje literárne ambície. Jej ženská postava už nevidí sebauskutočnenie v staraní sa o deti ako v Snoch (veď tie ani nemá), ani nezostáva v sklamaní, zádumčivosti, v melanchólii a sebadeštrukcii, nespochybňuje samu seba ako v Kam? („Môj život je prázdny, všetko, čo konám, nie je žiadnym naplnením“ /s. 96/, „I hnevala sa na seba, na svoje mátožné hľadanie niečoho, čo možno ani nejestvuje“ /s. 100/), nezostáva pri konštatovaniach („manželstvo dáva také úzke šťastie, prázdne a duch je i naďalej v putách...“ /s. 103/, „nálada, všetko je len nálada, bez životného opodstatnenia“ /s. 104/ – tu myslí na svoje krátkodobé očarenie zo vzťahu s mužom), ale ide tu už ďalej, pre svoju nespokojnosť sa rozhodne konať, odísť od svojho muža16, aby bola „sama na seba odkázaná“ (s. 112), samostatná. Vymenúva aj to, čo zvyčajne prekáža žene v samostatnosti a v tom, aby sa „niečím stala“: „výchova, svet, nedôvera v seba“ (s. 110). Rovnosť s mužom vidí vo vlastnej práci: „prácu, ktorá by ju na jednu úroveň kládla s mužom“ (s. 111). Tu ide o sociálnu rovnosť v najširšom zmysle. Úzku individuálnu socializáciu, vyúsťujúcu do vzťahu, ktorý stojí hierarchicky najvyššie, nachádza H. Gregorová v spoločenstve s inou ženou. Vo všetkých jej postavách autorský subjekt dychtivo túži po nejakom (abstraktnom) náprotivku, ktorým je žena. Úsilie vyzdvihnúť, povýšiť, urobiť šťastným tento náprotivok má jediné východisko: étos heroizmu. Ťažko tu, pravdaže, na základe analýzy autorkiných konštruktov v postavách konštatovať niečo o jej lesbickej sexuálnej orientácii. V danom období totiž slovenská kultúra nedisponovala pojmovým aparátom, ktorý by dostačujúco vládal vstupovať do komunikácie s menšinovými subkultúrami, ako je to dnes. Z toho vyplýva, že jazyková bariéra nedovolila ani samej H. Gregorovej rozvinúť do plnej miery akýkoľvek konštrukt iného, než normatívne povoleného erotického vzťahu. Na druhej strane môžeme celkom jednoznačne konštatovať, že H. Gregorová mala odvahu porušovať dobové normy a anticipovať kultúrnu integritu. Iba na základe tejto jej typológie celkom realisticky možno presuponovať indíciu rovnakopohlavnej sexuality. Príznačné pre ňu je to, že keď medzi dve rozprávajúce sa priateľky vstúpi muž, vlúdi sa medzi ne „niečo disharmonického“ (s. 109). Aj v poviedke Odpoveď priateľke17 vníma postava Eleny svoje spolužitie s mužom ako „boj dvoch ľudí, nezmieriteľný, trpký“ (s. 116), stala sa jeho „otrokyňou“ a „kuchárkou“ (s. 117). Manželstvo vidí ako „obetovanie slobody, možnosti vzdelávania sa“ (s. 119), ako „nedokonalú inštitúciu“ (s. 121). Všíma si priepasť medzi sebou a mužom: „rozdiely povahy“ (s. 115), „sme si cudzí jeden druhému, ba i sami sebe“ (s. 119), „nerozumie môjmu svetu“, „vo všetkom sa rozchádzame v našich náhľadoch“ (s. 121), „sa nemáme o čom rozprávať“ (s. 123), „nerozumieme sa, nezodpovedáme si“ (s. 126). Takéto skúsenosti zovšeobecňuje: „Človek sa musí sklamať, keď v inom hľadá svoje šťastie, nie v sebe“ (s. 120). Jednoznačné východisko z objektívne nenaplniteľného šťastia nenachádza ani v sebaobetovaní pre deti („Či zidealizovať si vec tým, že vychovám lepších, dokonalejších ľudí, ako sme my rodičia? Nemám oprávnenia si to sľubovať“; s. 122), nie je nezastaviteľnou a naivnou bojovníčkou za idey, ale má obavy a pochybnosti, predvída rovnaký osud svojich detí, hoci v závere poviedky predsa len celkom nestráca nádej: „Moje deti, moje dcéry... to bude nový svet.“18 Tu sa lapidárne vyslovuje o zmysle svojho literárneho diela i celého života. V nádhernej trojstupňovej gradácii možno úplne jasne identifikovať víziu, o ktorej vypovedá autorský subjekt: I. Moje deti = budúce generácie, II. moje dcéry = evidentne budúci svet žien, III. nový svet = vízia naplnenej integrálnej spoločnosti, v ktorej zaniknú protiženské sexistické stereotypy. Tu je teda kľúčové vyjadrenie toho, o čo sa H. Gregorová usilovala. Nebolo a nie je to nič malé, prízemné a nízke. Išlo jej skutočne o historický posun v dejinách ľudstva. Gregorovej nový svet nechce nerátať s mužským svetom, chce rátať s plným ženským svetom. Tým sa tento svet vnútorne „zmnoží“, zveľadí, vstúpi do viacdimenziálnosti.

V poviedke Svetlonos H. Gregorová jasne ukazuje, že manželstvo zo svojej vízie nevylučuje, ako by sa to mohlo zdať zástancom tzv. tradičných hodnôt. Svoj postoj vyslovuje v polemike o manželstve, ktorú tematizuje na postave rozsobášenej Dubskej (lebo „mala kultúrne a mravné požiadavky“ /s. 184/), ktorá tvrdí: „Za dnešných okolností len plytké manželstvá sú šťastné“ (s. 183) a s ktorou postavy mladých žien najprv nesúhlasia (hovoria o nej napríklad: „rada volá z chodníka, ale inú cestu neukáže“ /s. 181/, „sa nekritizuje, je nadšená sama sebou. Kto nemá jej úsudok a taký literárny záujem ako ona, toho odsudzuje“ /s. 182/ a že je fanatická: „dievča, ktoré sa vydáva, pokladá za prázdne. Ktoré však má pesimistický svetonázor, na mužských zanevrie, náramne múdre a jemné“ /s. 182/). Až neskôr uznajú, že má pravdu, že „je mravnejšie rozísť sa, ako žiť s niekým, s kým si nezodpovedáme“ (s. 184; ako to svojím životom dosvedčuje Dubská) – pôvodná negácia sa tu tým razantnejšie zasadzuje za nové integrálne riešenie tzv. základnobunkových ľudských spoločenstiev. Toto riešenie nespočíva v čisto pohlavnej komplementarite (=„zodpovedať si“), ale tkvie v komplementarite kultúrnej. Pohlavná, t.j. biologická komplementarita patrí k najstarším ľudským poznatkom prírodných národov. Gregorová tu s jasnou intuíciou prichádza na hranicu kultúrnej noosféry. Ustavične sa usiluje načrtnúť svoju víziu tejto skutočnosti, ktorú sama nazvala prosto nový svet. Všimnime si tu napr., ako mladá Horská nechce byť „finančne závislá, duševne nesamostatná“, vyžaduje „rovnoprávnosť ducha a nielen poddanstvo zo strany ženy a moc zo strany muža“ (s. 185), nechce byť len slúžkou či milenkou (s. 186), chcela by „čosi veľkého, ohromného vykonať“ (s. 190), no najprv presne nevie, ako na to, nevidí zjednodušene: „Po inej ceste sa chcela uberať, ale nevidela ju, netiahla popred oblok kuchyne“ (s. 178). Práve v istej myšlienkovej entropii, v neistotách tejto a iných postáv sa naznačuje, že nová cesta ešte nie je vychodená, ešte sa len utvára. Hľadanie novej cesty ako intelektuálneho procesu opisuje takto: „tu doma sedím, čítam, čítam, ale to nemôže byť všetko. Čomu sa venovať? Boja sa mi žiada, trápenia pre nejakú myšlienku“ (s. 189). Postava tu nehľadá svoje individuálne konvencializované šťastie, ale zasmerúva sa k vyššiemu ideálu, ktorý pomenúva „plnosť“. V antickom Grécku oná plnosť (pléroma) signalizuje nadindividuálnu, kozmickú skutočnosť. „Ja ani nechcem šťastie, naozaj nie, hľadám naplnenie, a to by som azda našla v práci, akú žena ešte nekonala, lebo predpojatosť ju vylučovala“ (s. 180). Ako vidieť z citátu, Gregorová sa veľmi dobre zorientovala aj v terminológii relevantných intuitívnych procesov. Veď napríklad výraz „predpojatosť“ je v súčasných vedách o človeku veľmi frekventovaný, pravda, spolu so synonymom (spoločenský) predsudok. Jazyk stvárňuje na svoje vyjadrovacie potreby aj prechyľovaním, napr. spisovateľ/spisovateľka, vedátor/vedátorka, čím robí prechýlené podoby legitímnymi: „čo všetko už ženy dokázali na svete, do histórie si našli cestu, vynikli ako spisovateľky, vedátorky, obetovali životy za myšlienku“ (s. 180). V závere sa autorka ešte raz vracia k manželskému spojeniu s mužom: „čím si ruky spojili, to bolo veľké priateľstvo, veľká dobrota“. Tu je takisto veľmi silné miesto integrity. Muž nemusí byť žene iba manželom, ale aj priateľom! Mužské a ženské sa vo svete Gregorovej poviedok nevylučuje ani vzájomne neničí, ale integruje sa do nových kultúrnych štruktúr. Vidieť to aj v záverečnom citáte, ktorý autorka vložila do úst svojej postavy: „Pohľadom do budúcnosti mala nádej, ale i pochybnosť, či záchvevy duše, ktoré podnes boli hmlistou chimérou, budú lúčom na ďalšiu cestu a či pre neho ostanú večným tajomstvom a večnou príčinou...?“ (s. 196). Tento citát je priam transparentný pre všetky texty Hany Gregorovej zo zbierky Ženy. Autorský subjekt v nich nevylučuje dialóg s mužským svetom, ale ani ho nepovyšuje na vysokú normu. Muž, tu pomenovaný zámenom („pre neho“), je poistený rozprávačskou er-formou. Muž totiž už nemá priniesť veľa nového, lebo nové je pointou ženského sveta.

Nový ženský svet je svetom jemných kontúr, ktorý sa črtá len v skrytých „záchvevoch duše“, ba je celkom možné, že sám osebe je len „hmlistou chimérou“. Genialita, novosť a veľkosť spisovateľky H. Gregorovej spočíva najmä v tom, že napriek spomenutým neistotám má odvahu hľadať „lúč na ďalšiu cestu“.

Poznámky

[1] Gregorová, Hana: Slovo k druhému vydaniu. In: Gregorová, H.: Ženy. Sobrané spisy Hany Gregorovej, sväzok 1. (Druhé, prepracované vydanie.) Novum, Bratislava 1946, s. 10.

[2] Aj muž H. Gregorovej J. G. Tajovský v jednom svojom liste píše toto: „Už keď som pomyslel, že sa ožením, hľadal som ženu nevšednú. No poznám sa lepšie, než by som tajil: chcel som a chcem mať ženu – gazdinú.“ (Gregorová–Prášilová, Dagmar: Gregorovský dům. X-Egem, Praha 1995, s. 7).

[3] Porov. Gregorová–Prášilová, Dagmar: Gregorovský dům, s. 6.

[4] Porov. aj Gregorová, Hana: Spomienky. Tatran, Bratislava 1979, s. 62-63.

[5] Z listu H. Gregorovej J. G. Tajovskému. Porov. Gregorová–Prášilová, Dagmar, s. 6. Podobné príčiny vydaja žien dychtiacich po kultúre a vzdelaní v tej dobe neboli zriedkavé. Napríklad Gregorovej kamarátka a spisovateľka Elena Maróthy Šoltésová sa za obchodníka Šoltésa vydala len preto, aby mohla žiť v kultúrnom centre v Martine. (Porov. Handzová, Želmíra: Elena Maróthy – Šoltésová, život a dielo v dokumentoch. Osveta, Martin 1989 či Slovník slovenských spisovateľov. Nakladateľstvo Libri, Praha 1999, heslo Maróthy – Šoltésová, Elena, s. 293). Tajovský vo Vlastnom životopise udáva takýto dôvod ženby: „Rád som videl dievčatá a ony mňa; preto som si najkrajšie vzal.“ (Porov. Gregorová–Prášilová, Dagmar, s. 214.)

[6] Porov. napr.: „...plná starosti o svoje tri slobodné dcéry. Videlo sa jej, že vlastné trápenie nie je ani o mak menšie, ako tej, ktorá dievča síce nešťastne vydala, ale ho má aspoň zaopatrené“ (s. 27).

[7] Radikálnosť takejto požiadavky sa zvýrazní, keď si uvedomíme, že v čase, keď Ženy po prvý raz vyšli, ženám sa ešte stále upierali aj tie najzákladnejšie ľudské práva. Napr. volebné právo na Slovensku nadobudli až r. 1918, šesť rokov po vyjdení Žien. Gregorovej dcéra dosvedčuje, že táto túžba nie je len túžbou fiktívnej postavy, hoci sa do nej aj autorka silne projektuje, ale že ide aj o túžbu reálnej H. Gregorovej. (Gregorová–Prášilová, Dagmar, s. 7).

[8] Slovník slovenských spisovateľov. Heslo Gregorová, Hana, s. 138.

[9] Aj Hana Gregorová hrala v niektorých hrách Tajovského, predtým hrávala ochotnícke divadlo (Slovník slovenských spisovateľov, s. 138).

[10] Aj Gregorovej muž túžil „žít prostým životem mezi jednoduchými vesničany“ (Gregorová–Prášilová, Dagmar, s. 6) a tam v pokoji písať, kým ideálom H. Gregorovej bola mestská bohéma, vzdelávanie, kultúra, stretnutia s umelcami a spisovateľmi (túto svoju náklonnosť verbalizovala napr. aj prostredníctvom poviedky Kam?), vo svojom dome dokonca zriadila literárny klub, v ktorom sa stretali významní slovenskí, českí aj zahraniční spisovatelia (Encyklopédia slovenských spisovateľov. 1. zv. Obzor, Bratislava 1984, heslo Hana Gregorová, s. 174). Podobne tieto rozdiely popisuje aj v poviedke Kapitánka: „On hodne starší, vybúrený, pokojný život ceniaci človek, nemal zmyslu pre zábavy, po akých túžila ona, mladá, krásna, dychtivá kratochvíľ.“ (s. 149)

[11] H. Gregorová bola chorľavá, veľkú časť svojho života strávila na liečeniach (napr. v nemocnici pre tuberkulóznych v Budakesi – Gregorová, Dagmar: Ani čas nemení. Dôverné listy Hany Gregorovej a Jozefa Gregora – Tajovského. Smena, Bratislava 1972, s. 19).

[12] Aj v skutočnosti sa H. Gregorová stále pohybovala v spoločnosti, Tajovský často žiarlil už len keď spomenula dajakého „vzácneho ducha“ (porov. Gregorová, Dagmar: Ani čas nemení. Napr. listy na s. 20, kde musí H. Gregorová vysvetľovať svoj predošlý list, či na s. 26). Možno práve on bol podnetom na napísanie poviedky Žiarlivý...

[13] Porov. Gregorová-Prášilová, Dagmar, s. 6.

[14] Je to tá istá Oľga, čo v poviedke Prvá obeť. A zároveň ide o Hanu Gregorovú...

[15] Ani Gregorová nemala dlho dieťa, narodilo sa jej až r. 1916, deväť rokov po svadbe. (Splodili ho tesne pred Tajovského odchodom na vojnu. Keď si to dáme do súvislosti s tým, že Gregorová sa vydávala ako dvadsaťdvaročná, čo už bol v tej dobe najvyšší čas, a Tajovský sa ženil ako vyše tridsaťdvaročný, vezmeme do úvahy neporozumenie medzi nimi (napr. v liste H. Gregorovej z r. 1915: „Náš pomer je od začiatku veľmi obsažný, ale i veľmi boľavý, plný neprestajného boja.“ Porov. Gregorová, Dagmar: Ani čas nemení, s. 176, aj Vladimír Petrík na s. 177 pokračuje o konfliktoch), uvedomíme si najintímnejšie detaily (napr. že mali oddelené spálne, ako to vyplýva z textu ich dcéry v Ani čas nemení, s. 15), mohli by sme tu hádam aj vysloviť isté presupozície, ale to nie je predmetom nášho záujmu. Určite by bola pútavá práca, v ktorej by sa porovnávali postavy ich literárnych diel – necitlivými mužmi nepochopené jemné a vzdelávania chtivé ženy Gregorovej oproti dobrákom s nadhľadom napr. v Tajovského starootcovských dielach a silným a ráznym klebetniciam a bohatstva chtivým dohadzovačkám napr. v Ženskom zákone...)

[16] Aj H. Gregorová sa r. 1914, dva roky po vyjdení Žien, odhodlala odísť od muža („Došlo jen ke krátkému rozchodu. Hana se vypravila do Prahy... Chtěla si najít zaměstnání a nezávislá poznávat nové zkušenosti samostatné ženy.“ Gregorová–Prášilová, Dagmar: Gregorovský dům, s. 7).

[17] Nepociťujeme už potrebu dokazovať autobiografickosť Gregorovej Žien (napríklad tým, že mužom Eleny v tejto poviedke je úradník /s. 119/, alebo že bola na liečení /s. 127/).

[18] H. Gregorová v usporiadaní svojich poviedok postupuje systematicky, čitateľa postupne vťahuje do rozvíjania svojich názorov. Ako sme videli, v prvých poviedkach varuje pred nepremysleným vydajom, neskôr už ukazuje neporozumenie v manželstve; ak v poviedke Sny protagonistka nemôže východisko vidieť v deťoch, lebo ich nemá, v Mužovi a Odpovedi priateľke takejto ilúzii nepodľahnú ženy, ktoré by mohli, lebo majú deti.

Autorka je študentkou slovenského a anglického jazyka a príslušných literatúr na Pedagogickej fakulte UK a externou študentkou teológie na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave.

Ako citovať tento článok

 

o aspekte

vyhľadávanie

vo webzine
v celom webe

ňjúvinky

ak chcete dostávať aktuálne informácie, vpíšte váš e-mail:

knihy

ak si chcete kúpiť knihu, vložte ju do nákupnej tašky

odkazovačka

glosar

dôležité rodové pojmy

ruzovyamodrysvet.sk

rod v pedagogike

linky na výmenu