AspektIN

vydávame

informujeme

študujeme

Matky nás všetkých. Hana Gregorová a Virginia Woolf o ženskej literárnej tradícii

Jana Cviková

14. február 2005

Karikatúra Tajovského s Gregorovou. Autorka:  Ľudmila Rambouská. In: Emancipácia v slovenskej literatúre. Banská Bystrica 2005.

„Ak sa ´stratí´ spisovateľka, strácajú sa aj možnosti žien prichádzajúcich po nej.“
Andrea Dworkin

Americká feministka a právnička Andrea Dworkin, významná osobnosť druhej vlny ženského hnutia, poukazuje na opakujúcu sa diskontinuitu myslenia a tvorby žien, i na jej príčiny. Citát z úvodu pokračuje nekompromisným pomenovaním dôsledkov tejto diskontinuity; keď je „pravdivé videnie (autoriek) vymetené z bytia, zostávajú nám knihy napísané mužmi, ktoré tak či onak klamú“ (Dworkin 2002, s. 18).

No existuje i možnosť, ako sa nenechať klamať a obrať o to, čo ženy, ktoré tu boli pred nami, vytvorili. Tá možnosť predpokladá kritický prístup k existujúcemu – nielen – literárnemu kánonu, rešpektovanie svojej vlastnej skúsenosti ako jedného z konštitučných prvkov čitateľského zážitku, a najmä záujem o to, čo sa naozaj skrýva za ženskými menami letmo spomenutými v dejinách literatúry a za interpretáciou a hodnotením ich diela. A užitočné je i ostražité kladenie si otázky, prečo je v dejinách literatúry žien málo, resp. prečo tam nie sú. Tieto kroky pravdepodobne neotrasú panujúcim literárnym kánonom, no aspoň po ňom skúmavo poklopú. Určite však dokážu zmeniť náš pohľad na literatúru a jej kontext.

V podtitule svojho príspevku som spojila mená dvoch autoriek, ktoré toho na prvý pohľad nemajú veľa spoločného. Pripomeňme si ich krátkymi charakteristikami:

Hana Gregorová (1885 Martin – 1958 Praha): Slovenka, príslušníčka národa bojujúceho o prežitie, spisovateľka (nie veľmi uznávaná), autodidaktička (absolvovala len štyri triedy meštianky), feministka, dcéra garbiara. Druhá veta hesla venovaného jej osobe v Encyklopédii slovenských spisovateľov hlása – z hľadiska patriarchálneho prisudzovania významu – to najdôležitejšie: „vydala sa za Jozefa Gregora-Tajovského“.

Virginia Woolf (1882 Londýn – 1941 Lewes): Angličanka, príslušníčka svetového impéria, spisovateľka (jedna zo zakladateliek modernej prózy), vzdelankyňa, feministka, dcéra literárneho kritika sira Leslie Stephena. Manželka vydavateľa a intelektuála, ktorý ostal v tieni jej slávy.

Obe sa teda, hoci rôznym spôsobom, do dejín literatúry a ich encyklopédií dostali. Neostali mimo literárneho kánonu. V oboch prípadoch však došlo k vyzdvihnutiu jednej stránky ich pôsobenia a potlačeniu inej. O Hane Gregorovej sa nezvykne tradovať, že bola feministka, ale to, že viedla literárny salón. O Virginii Woolf sa hneď dozvieme, aká to bola významná prozaička, ale jej významné feministické politické eseje – najmä esej o súvislostiach medzi patriarchátom a fašizmom Tri guiney – upadli nadlho do zabudnutia.

Feministická historička Gerda Lerner o tom hovorí: „V patriarchálnej spoločnosti boli i tie ženy, ktorým sa podarilo získať verejný hlas prostredníctvom svojej tvorivosti, veľmi rýchlo umlčané, vytesnené z kultúrnej pamäti a vylúčené z kánonu. Na to, aké dôležité je vrátiť im ich hlas a komunikovať s ním, poukázali feministky druhej vlny (...)“

Aj recepcia diela mnohých autoriek, ktoré významne prispeli k prvej vlne feministického hnutia, sa oživila až vďaka druhej vlne ženského hnutia v 60. a 70. rokoch 20. storočia. Pritom išlo často o autorky, ktoré vo svojej dobe vzbudili záujem súčasníčok a súčasníkov a významným spôsobom sa podieľali na formovaní myšlienkových, estetických či sociálnych hnutí svojej doby.

Esej Virginie Woolf o písaní žien, nazvaná Vlastná izba (v slov. Kalligram 2000), prešla z okraja záujmu oficiálneho kánonu priamo do centra ženského hnutia a stala sa takmer kultovou knižkou podnecujúcou ďalšie feministické teoretické práce; podobne sa povodilo aj jej eseji Tri guiney (v slov. ASPEKT 2003), venovanej najmä problematike vzdelávania žien.

U nás veľké sociálne hnutie neprišlo, ale po roku 1989 vznikli feministické iniciatívy (ASPEKT a Klub feministických filozofiek na FFUK), ktoré sa postupne snažia produktívne oživovať pre dnešok to, čo napísali ženy v našom kultúrnom priestore. Preto, ako i na podnet štúdií slovakistky Marcely Mikulovej, sa dostala do našej pozornosti literárnosociologická skica Hany Gregorovej Slovenka pri krbe a knihe.

Produktívne oživovanie toho, čo ženy napísali, má rôzne podoby, tu spomeniem jeden z prístupov, ktorý vychádza z priznane a reflektovane subjektívneho výberu, z vlastnej čitateľskej skúsenosti žien a zdieľania tejto skúsenosti s inými ženami. Talianska feministická filozofka Luisa Muraro o tom v Žltom katalógu, ktorý vznikol ako výsledok tohto objavovania, hovorí: „Všetko sa začalo výberom spisovateliek a ich románov. Hneď sa ukázalo, že čítať budeme svoje obľúbené autorky. Bolo to jediné možné riešenie, keďže iné, objektívnejšie kritériá neexistovali.“ (Muraro 1994, zvýraznila JC.) Zároveň sa sústreďovali na hľadanie ženskej genealógie ako na možnosť kontinuálneho odovzdávania vedenia a tvorivosti žien, a keďže genealógia sa zaujíma o pôvod a príbuzenské vzťahy, ide o taký spôsob koncepcie histórie, ktorý vyzdvihuje indivíduum a v ktorom sa historické udalosti prepájajú na tele konkrétneho človeka.

Žltý katalóg má podtitul Matky náš všetkých (citát z prózy Gertrude Stein). Katalóg mapuje hľadanie skupiny milánskych feministiek; konkrétne hľadanie významu, aký mal vzťah konkrétnych žien k ich obľúbeným autorkám pre vytváranie ich politickej koncepcie, ženskej politiky. Podľa Milánčaniek išlo o hľadanie akejkoľvek inšpirácie v procese čítania, v procese komunikácie medzi autorkou a jej čitateľkou. V popredí stálo poznávanie seba samých dnes; matky – spisovateľky, ženy, ktoré odovzdávajú tradíciu, sa stávajú autoritou; „literatúra má často omnoho reálnejšie a invazívnejšie dôsledky, ako si samy často myslíme. A vyžaduje si reálnejšie sprostredkovávanie.“ (Muraro 1994.)

Keď som si základnú otázku talianskych feministiek - „Aký význam má táto autorka pre mňa dnes?“ - položila v súvislosti s Virginiou Woolf a Hanou Gregorovou, konkrétne v súvislosti s dielami Vlastná izba a Slovenka pri krbe a knihe, odpoveď bola naporúdzi: Podporujú ma v hľadaní ženskej genealógie – nielenže mi ponúkajú na „zaplátanie“ diskontinuity samy seba, ale pridávajú aj ďalšie ženy-autorky a uvažovanie o podmienkach ich práce.

Podobne ako súčasné feministky, aj Woolf a Gregorová vnímajú symbolické matky ako zdroj ženskej autority a kontinuity:
„Matky, pramatky naše! Kde vznášajú sa vaše duše? S láskou uberáme sa za vami – hľadáme vás.“ (Gregorová 1929.)
„Žena, ktorá píše, sa vmýšľa do minulosti prostredníctvom svojich matiek.“ (Woolf 1929, cit. podľa 2000.)

Obe si vo svojich prácach všímajú predovšetkým ženy ako autorky, ale aj ženy ako literárne postavy a špecifiká ženského písania. Samozrejme, vo veľmi odlišných podmienkach a kontextoch, a teda aj na rôznej úrovni reflexie.

Obe si svojimi rozsiahlymi prácami v zásade odpovedajú na jednoduchú otázku, či – a najmä - za akých podmienok existuje ženská tvorivosť. Každá z nich ju vzhľadom na svoj vlastný dobový kontext formuluje inak:
Môže byť autorstvo rodu ženského? Čo potrebuje žena na to, aby mohla písať? – pýta sa Woolf.
Je Slovenka účastná národného obrodenia? Aké možnosti mali a majú ženy pre verejné (t.j. literárne) pôsobenie? – pýta sa Gregorová.

Môže byť autorstvo rodu ženského?

Už v eseji Vlastná izba, ktorá vznikla na základe prednášok o ženách a literatúre na dievčenských collegoch Girton a Newham v Cambridgei v roku 1928 a knižne vyšla v roku 1929, načrtla Virginia Woolf hlavné oblasti, ktorým sa feministická literárna veda venuje s rôznym časovým rozdelením ťažiskového záujmu, ale i paralelne dodnes:

1. Imaginovaná žena - žena ako postava je podľa Woolf „najpretriasanejším živočíchom na svete“. Esej Virginie Woolf a feministická literárna veda upozorňujú na nápadný rozpor medzi bohatosťou materiálu v dejinách obrazov, koncepcií, metaforických zobrazení ženskosti a absenciou faktov o dejinách reálnych žien, rovnaký rozpor nachádza aj medzi množstvom imaginovaných literárnych postáv a ženských autoriek. Svojim poslucháčkam kladie ironicky naliehavú otázku: "Máte predstavu, koľko sa za jeden rok napíše kníh o ženách? Máte predstavu o tom, koľko ich napíšu muži? Uvedomujete si, že ste možno najpretriasanejším živočíchom na svete?" (Woolf 2000, s. 257.)

2. Shakespearova sestra – sa v príbehu alternatívnych dejín literatúry, ktorý rozpráva Virginia Woolf, stáva symbolom stratenej autorky. Autorky zamlčanej, zabudnutej, alebo jednoducho takej, ktorá sa k písaniu ani nedostala, pretože jej to nedovolil osud ženy v jej dobe. Veď ak by aj Shakespeare bol mal sestru, aký osud by ju čakal? Nemohla by sa vzdelávať, a keby sa aj vydala sama do sveta, nedopadlo by to pre ňu dobre a skončila by svoj život na krížnych cestách. Keby chcela čítať, tak by ju milujúci rodičia, ktorí to s ňou myslia dobre, poslali radšej štopkať ponožky, aby sa naučila to, čo žene náleží. (Pripomeňme si spomienku Hany Gregorovej z inej doby, no s rovnakým obsahom: „´Tááák! Slečinka si bude miesto roboty čítať!´ ´Však pritom aj škrabem,´ a hodila som zemiak do vody, až vyčľapla na zem.“ (Gregorová 1979.)

Esej Virginie Woolf a feministická literárna veda zdôrazňujú potrebu prečesania existujúceho kánonu a pripomínanie skrytej tradície, pretože „majstrovské diela nie sú jedinečné a osamelé plody; sú výsledkom dlhoročného spoločného myslenia, myslenia ľudského celku, takže za jedinečným hlasom sa skrýva skúsenosť masy“. Skúsenosť, ktorá ženám chýba, o ktorú je ochudobnená každá ďalšia generácia žien.

3. Ženské písanie, či písanie žien – Woolf sa domnievala, že by ženy mali písať inak ako muži, že sa kniha musí nejako prispôsobiť telu, podmienkam produkcie. Jednou z kľúčových tém feministickej literárnej vedy ostáva dodnes otázka „inakosti“ či identifikovateľnosti ženského písania, ako aj význam ženy, vedomej adresátky písaného slova.

Virginia Woolf zdôraznila študentkám, ktorým prednášala o písaní žien, predovšetkým potrebu materiálnej nezávislosti ženy, teda potrebu „vlastnej izby“ pre píšucu ženu. Túto vlastnú izbu poníma ako priestor na tvorbu v širokom zmysle slova, od doslovného významu potreby pokoja a sústredenia až po potrebu ženskej tradície v literatúre.

Je Slovenka účastná národného obrodenia?

Svoju podnes jedinečnú prácu Slovenka pri krbe a knihe autorka venovala inej žene, svojej dcére, „aby s úctou hľadela do minulosti, ideálmi vydobýjala budúcnosť“. A povedané woolfovským jazykom, aby sa jej budúce diela či činy mohli vedome zapojiť do dlhoročného spoločného myslenia ľudí ženského rodu.

Gregorová hneď v úvode na položenú otázku odpovedá kladne - „Žena často býva hybnou silou“ -, i keď konformne s dobovou predstavou o úlohe ženy vo verejnom živote dodáva – „i keď muža len v oddanom, hádam nemom obdive sleduje.“ (Gregorová 1929, s. 11.) Na inom mieste sa však jej vlastný „nemý obdiv“ voči mužom mení v obrane písania žien na demaskujúce konštatovanie: „Keď tedy hľadíme relatívne a porovnáme s úrovňou muža, ktorá z európskeho stanoviska tiež neobstála, nuž nie sme v práve viac žiadať.“ (Gregorová 1929, s. 26.)

Zatiaľ čo esej Virginie Woolf je mnohohlasá a otvorená viacerými smermi, hotová zobrať patriarchátu z plachiet jeho argumenty nekompromisnou analýzou a iróniou, u Hany Gregorovej zaznieva jeden hlas, patetický hlas príslušníčky „porobeného“ národa, zápasiaci s dvojitou cenzúrou – maďarizačnou a patriarchálnou. Gregorová radí v Slovenke mnohé fakty, no tlak cenzúry jej nedovolí ich interpretovať, obvykle v jednotlivých kapitolách ich výpočty vrcholia v morálnom (moralizujúcom) apele, ktorý je nezriedka privetchým kabátom na prikrytie trpkého hnevu autorky. Snáď hnevu voči pociťovanej vlastnej nedostatočnej vzdelanosti a nedostatku priestoru na reflexiu, hnevu voči spútanosti lojalitou voči „svojim“.

Virginia Woolf o takomto bezmocnom hneve hovorí na príklade beletristickej tvorby Charlotte Brontë; v románe Jana Eyrová zasahoval „do (jej) poctivosti (...) hnev. Dopustila, aby jej príbeh, ktorému sa mala bezvýhradne oddať, vybavoval nejaké osobné krivdy. Spomenula si, že sa jej nedostalo patričnej dávky skúseností – donútili ju, aby hlivela na fare a štopkala tam pančuchy, keď sa chcela slobodne túlať po svete. Jej fantázia sa zatackala do rozhorčenia a my sme to jej zatackanie pocítili.“ (Woolf 2000.)

V písaní a esejistickom hľadaní Hany Gregorovej nachádzame nejedno takéto zatackanie. No Woolf nám pripomína, že nejde v prvom rade o zjavné nedostatky literárneho stvárnenia či hĺbky a šírky esejistickej reflexie, omnoho dôležitejšie je, že sú to stopy bezmocného hnevu. Ten nevyústil do mlčiacej rezignácie – ako u väčšiny jej súčasníčok, ale nepodarilo sa ho ani úplne potlačiť. Napokon, prečo by aj – veď i hnev je svedectvom o živote a tvorbe žien. Aj on je súčasťou skúsenosti, ktorú nám táto výnimočná žena odovzdala.

Literatúra

DWORKIN, Andrea: Cesta v tme. In: Aspekt 1/2002 – Telo sa stalo slovom.

Encyklopédia slovenských spisovateľov. LVÚ SAV, Obzor, Bratislava 1984. Zv. 1.

GREGOROVÁ, Hana: Slovenka pri krbe a knihe. Mazáčova slovenská knižnica, Praha 1929.

GREGOROVÁ, Hana: Spomienky. Tatran, Bratislava 1979.

LERNER, Gerda: Die Entstehung des feministischen Bewußtseins. Campus Verlag, Frankfurt / New York 1995.

MURARO, Luisa: Sexuálna diferencia. In: Aspekt 2/1994 - Feminizmy.

WOOLFOVÁ, Virginia: Vlastná izba. Kalligram, Bratislava 2000. Preklad Pavel Vilikovský.

Text vyšiel in: TROLIGOVÁ, Zlata (ed.): Emancipácia v slovenskej literatúre (Zborník z odborného seminára, 24. februára 2005). Štátna vedecká knižnica - Literárne a hudobné múzeum, Banská Bystrica 2005. CD-ROM so zborníkom je dostupný v knižnici Aspektu.

Autorka príspevok prezentovala 14. februára 2005 na pravidelných pracovných „strednutiach“/stretnutiach v knižnici Aspektu v rámci projektu Histórie žien.

Ako citovať tento článok

 

o aspekte

vyhľadávanie

vo webzine
v celom webe

ňjúvinky

ak chcete dostávať aktuálne informácie, vpíšte váš e-mail:

knihy

ak si chcete kúpiť knihu, vložte ju do nákupnej tašky

odkazovačka

glosar

dôležité rodové pojmy

ruzovyamodrysvet.sk

rod v pedagogike

linky na výmenu