AspektIN

vydávame

informujeme

študujeme

Hľadanie stratenej autorky. Témy, motívy a osudy próz Hany Gregorovej

Jana Juráňová

14. február 2005

Hana Gregorová v Bratislavskom rozhlase v Rádiožurnáli, okolo roku 1930. In: Emancipácia v slovenskej literatúre. Banská Bystrica 2005.

Andrea Dworkin vo svojej eseji Cesta v tme, ktorá vyšla v Aspekte 1/2002 - Telo sa stalo slovom, píše: „Na to, aby spisovateľská práca pretrvala, treba dielo nielen vytlačiť a opakovane vydávať, ale spisovateľská obec ju musí využívať, nechať sa ňou ovplyvňovať, vidieť v nej hodnotu. Ak túto spisovateľskú obec tvoria ženy, uvidíte, že aj ich práce zmiznú bez stopy. (...)Arogancia mužov je pokojná, civilizovaná, zdvorilá, nevšímavá, bez fyzickej agresivity; sú to boháči, žiadni znásilňovači. Nekradnú, kupujú. Kupujú tovar, nie ľudí, rozhodne nie takých ľudí, ako sú oni sami. K nižšej forme života, ktorá je tu pre ich potešenie, cítia nevšímavé opovrhnutie.“

Tento citát, ktorým Andrea Dworkin uvádza príklad zabudnutej a znovu nachádzanej autorky Jean Rhys, by sme mohli zovšeobecniť na ktorúkoľvek stratenú autorku. Patrí medzi ne, okrem mnohých ďalších, aj Hana Gregorová.

Povrchné vedomosti o Hane Gregorovej odkazujú skôr na jej manželské spolužitie s Jozefom Gregorom Tajovským, prípadne na literárne salóny, v ktorých akoby z dlhej chvíle pestovala literárne styky.

Hana Gregorová bola veľmi plodná autorka, za svoj pomerne dlhý život napísala množstvo kníh. Takmer na všetky sa postupne zabudlo, napriek tomu, že témy, ktoré Gregorová vo svojich prózach, esejach a spomienkových knihách prinášala, sú aj dnes veľmi pálčivé. Vo svojej mladosti sa snažila o spolupatričnosť so ženami, ktoré na prelome 19. a 20. storočia chceli patriť, a aj patrili k intelektuálnej elite Slovenska. Na rozdiel od niektorých ďalších žien, jej predchodkýň (Vansová, Šoltésová, Podjavorinská a ďalšie), ktorých prijatie nebolo vonkoncom bezproblémové, no predsa len prajné a pomerne kladné, prijatie Hany Gregorovej zo strany „otcov národa“ - určovateľov diskurzu, kritérií a nositeľov „pravdy“ - bolo takmer vždy neprajné, nepriaznivé, veľmi konfliktné. Okrem veľmi nepriaznivých recenzií a ďalších možných odoziev jednou z foriem reakcií na to, čo písala, bolo mlčanie, vytesňovanie. O Hane Gregorovej sa môžeme dočítať všeličo, nie však to, že už začiatkom 20. storočia používala slovo feminizmus celkom samozrejme, s porozumením, ba dokonca s priazňou. Nedočítame sa o nej ani to, že ako jedna z mála, ba dokonca celkom prvá otvorene tematizovala snahy žien o emancipáciu, o rovnoprávnosť, o rovnoprávne spoločenské prijatie. Práve tieto témy v prácach Hany Gregorovej boli kameňom úrazu. Hana Gregorová bola vo svojej dobe zavrhovaná a neskôr zabúdaná, vytesňovaná. A to napriek tomu, že napríklad Karol Rosenbaum sa ju v 80. rokoch pokúšal veľmi prajne uvádzať späť do literárneho kontextu prostredníctvom doslovov k reedíciám jej textov. Tento návrat bol však umelý, nesprevádzalo ho nič, čo by nasvedčovalo tomu, že slovenská kultúra chce Hanu Gregorovú vrátiť na patričné miesto ako autonómnu autorku. Pritom jej miesto je pre literatúru písanú zo ženskej skúsenosti na Slovensku kľúčové. V logike veci je potom aj to, že jej vytesnenie je celkom v súlade s uvedeným citátom A. Dworkin. Hana Gregorová vo svojej dobe priveľmi znepokojovala tým, ako presne, jasnozrivo a kriticky videla spoločenskú nespravodlivosť voči ženám, nespravodlivosť, ktorá prechádzala aj do tých najintímnejších vzťahov a práve tam najviac bolela.

Kniha poviedok Ženy vyšla v roku 1912. Nositelia diskurzu v tých časoch prijali knihu nenávistne. Konkrétne Vajanský nielen publikoval veľmi nepriaznivú recenziu, ale sa znížil aj k osobnému výpadu. V Spomienkach, ktoré vyšli v roku 1979, Hana Gregorová píše: „K mojej päťdesiatke 9. januára 1935 mi napísala Marka Ivanková-Pietrová, spomínajúc na naše spoločné vtedajšie podnikanie: ’... A pamätáš, ako si Vajanský odpľul pred Tebou, a zakrátko nato, keď som po mužovej smrti lepila dohromady článok do Národného hlásnika a Vajanský ma stretol v tlačiarni, obrátil sa, tiež si odpľul a povedal: Fuj, baba, femina!‘“

V druhom vydaní poviedok Ženy v roku 1946 Emil Boleslav Lukáč v predslove vyzdvihuje Hanu Gregorovú, okrem iného aj slovami: „...Hana Gregorová bola prvou dokonalou obrazoborkyňou, ktorá lámala rámce obvyklostí a skrivodlivých predsudkov (...)bojovala za vyššiu úroveň slovenských žien (...)Počnúc Hurbanom Vajanským v Národných novinách až po poslednú malomestskú domácnosť stavali sa k nej a k jej myšlienkam len negatívne. Ušlo sa jej hodne urážok a spoločenského bojkotu. Bolo treba ozaj pevného ducha a odhodlania vytrvať v nastúpenej ceste“.

Hana Gregorová napísala Slovo k druhému vydaniu tejto knihy poviedok, v ktorom smutne píše: „Vzrušene zatváram knižku Ženy. Po tridsiatich rokoch sme sa opäť stretli a je mi práve tak smutno, ako mi bolo vtedy, keď sme si prvý raz podávali ruky, keď v nich, chvejúcich sa, precítila som bolesť vášho položenia. Je mi divné, prapodivné, ako mohli tak vyhŕknuť na nás, hádzať po nás kamením, veď sme o nič neprosili, prosto sme sa len vyponosovali, priznali si, že trpíme, a už i to bolo hriechom. (...)Tak rada by som bola vdýchla bojovnosť do vašich trpiteľských hláv, ale to by som bola mnoho žiadala.“

Hana Gregorová vo svojich prózach, či sú to poviedky, román, v článkoch, spomienkach i vo väčšej eseji Slovenka pri knihe a pri krbe tematizuje prístup žien k vzdelaniu, nárok žien nebyť v partnerskom živote slúžkou muža, jeho servisom, ale žiť vlastný život, pričom nástojčivo a obsesívne hľadá model spolužitia muža a ženy, ktorý by tomuto ideálu vyhovoval. Hľadá tento model do konca svojho života a rozhodne sa nedá povedať, že by na sklonku svojho života či tvorby radostne konštatovala, že niečo podobné našla. Práve naopak. Hana Gregorová videla veci veľmi jasnozrivo. Mala sklon k pátosu, nie však k idealizácii spoločenských pomerov, a postavenia ženy v rámci týchto pomerov už vonkoncom nie.

Príkladom môžu byť práve poviedky z knihy Ženy. Autorka v jednotlivých poviedkach tematizuje rôzne „zlé konce“ žien, ktoré stoja na akomsi rozhraní života. Hľadajú si životného partnera, rozhodujú sa. Už sa rozhodli, akým smerom sa ďalej uberať vo svojej životnej dráhe, teraz znášajú dôsledky svojho rozhodnutia. Je veľmi príznačné, že príčinou všetkých „zlých koncov“ je vždy spoločenské východisko, nikdy nie konkrétna povaha ženy, jej nedostatočnosť a podobne. Vyjadrila to aj slovami: „Muž vraví, že si neviem rady so životom, a ja cítim naopak: život si nevie rady so mnou.“ Táto „obrátená“ perspektíva, ktorú si tak samozrejme nárokovala a ktorá jej okolie tak šokovala, bola určite jednou z príčin toho, že ju neprijali a neskôr vytesnili. Práve na túto perspektívu reflektujúcej ženy, perspektívu, ktorá je podľa prevládajúceho mužského diskurzu „obrátená“, no z hľadiska ženskej skúsenosti je celkom normálna, možno dnes nadviazať. A ona je celkom zjavne aj hlavným dôvodom, prečo Gregorovej poviedky dobovú kritiku tak veľmi podráždili. Gregorová všetky ženské postavy z knihy Ženy nemilosrdne vystavuje „ženskému osudu“ v tom zmysle, že žena nemôže v živote dobre skončiť, pre ženu neexistuje dobré východisko: nijaký happy end, nijaké šťastné konce, nijaké šťastné vydaje. Skrátka, pretože žena je v podriadenom, závislom postavení a šťastie môže hľadať len pochybným spôsobom, nikdy ho skutočne nemôže nájsť, vždy sa popáli.

Každá poviedka je akousi literárne spracovanou „kazuistikou“, prípadom. V poviedke Slečinka a slúžka Hana Gregorová znovu tematizuje túžbu po vzdelaní. Slúžka Hanka rada číta, gazdiná sa na ňu hnevá. Táto scéna sa u Gregorovej opakuje v mnohých podobách, či už v próze, alebo v spomienkach na vlastnú mladosť:

„Ty jedna bezbožnica, ty daromnica, tak ty poslúchaš, keď sme nie doma? Teda knižku miesto roboty! Treba tebe knižka! Radšej si sa mohla obriadiť a na to pomyslieť, čo z teba bude, takého leňocha? (...) ’Veď sa len, prosím vás, nehnevajte,‘ začala Hanka bojazlivým hlasom, ’veď som si všetko porobila, veď, veď.‘ (...) ’Poponáhľala som sa a potom miesto postávania som čítala, veď je to vari nie hriech?‘ ’Ešte buď bezočivá. Náhlivá robota nikdy dobrá nebýva. Pôjdeš kade ľahšie.‘“ (Ženy, s. 21.)

„‘Tááák! Slečinka si bude miesto roboty čítať!’

‘Však pritom aj škrabem,’ a hodila som zemiak do vody, až vyčľapla na zem.’ (Spomienky)

Túžba po vzdelaní a ťažkosti s napĺňaním tejto túžby sa tiahnu všetkým, čo Gregorová napísala. Je to jeden z jej obsedantných motívov, z ktorých sa do konca života nevypísala, a aj keď ho tematizovala ustavične, nevyriešila si tento problém cez písanie. V Spomienkach napísala: „Celý môj problém bol vlastne v tom, že som po štyroch meštiankach nesmela ďalej študovať.“

Poviedka Slečinka a slúžka, podobne ako aj všetky ďalšie poviedky tejto knihy, končí akýmsi poučením, že život ženy sa nemôže dobre skončiť: Slečinka: „Vydať sa za pána! To bola jediná túžba, ktorá vyplňovala srdce dcéry a bolo pevným presvedčením rodičov, že jedného dňa sa otvoria dvere a do ich bohatého domu vtiahne veľký pán. (...)V nádejnom očakávaní nik z troch netušil, že pomýlili krok, pomýlili mladej deve život: za gazdu je nerobotná, za pána nesúca. Ak by si ju aj vzal pre peniaze, bude sa za ňu hanbiť, peniaze sa rozkotúľajú a obidvaja sa nájdu na križovatke.

Hanka? I jej osud je už spečatený. Ak ostane v službe, bude otrokom cudzích - ak sa vydá, otrokom svojich. Jedinou jej radosťou budú deti, ale tie jej rozdriapu knižky. Nastane večná robota, večná bieda, v ktorej sen uschne, nedostižná túžba mladej duše uschne, vetvička dobrej nádeje uschne, mladosť umrie. Bude niekomu ľúto?“ (s. 24.)

V poviedke Žiarlivý Gregorová zobrazuje psychické násilie páchané na žene. Pretože k násiliu dochádza v manželstve, ktoré sa považuje za nerozlučný zväzok, osud ženy je spečatený, niet úniku. Aj v tejto poviedke nájdeme citát: „Čítanie je len pre pánov a lenivých ľudí“. (s. 35.) Pre túto poviedku je však ešte príznačnejší citát: „Mal ju rád, v tom si bol istý, ale bez pocitu pomstychtivej žiarlivosti nevedel na ňu pomyslieť. (...)Cítil nežnosť, a predsa zahrozil päsťou. Mal totiž mylné presvedčenie, že žena sa musí aj báť muža, nielen milovať ho, a v tomto zmysle si ju už popredku chcel vychovávať.“ (s. 33.)

„Okopávala v záhradke fazuľku a ticho si nôtila: ‘Keď sa dievča vydá, ako by zomrelo, ako by ho nikdy na svete nebolo.’ Kto vymyslel túto pesničku? Kto vyslovil takú veľkú pravdu?“ (s. 39.)

Matka Žofku nabáda, aby sa bránila, aby sa nepoddávala osudu. Sama však veľmi dobre vedela, že východisko sa z takejto situácie nehľadá ľahko. „To hovorila pobúrená matka, ale zo srdca ohlášala sa žena krotká, pokorná spolutrpiteľka. ‘Nebude to lepšie, nebude. Čo si počneš?’ Beznádejnosťou sa naplnil vzduch.“ (s. 42.) Nasleduje povzdych autorky: „Aké pravdivé sú slová básnikove, ktoré vravia, že ženu učia smutnému hrdinstvu utrpenia a nikdy nie brániacemu sa činu.“ (s. 42.) Autorka domýšľa do konca, aký osud by čakal Žofku, ak by sa jej podarilo uniknúť z manželstva, a veľmi realisticky vykresľuje všetky problémy, ktoré zrejme nie je v silách ženy vyriešiť bez pomoci. „Aké vyslobodenie? Rozísť sa s mužom je nie ľahká vec. (...)Rozsobáš zneucťuje ženu, a nikdy nie muža.“

V poviedke Prvá obeť Gregorová tematizuje snahu mladej ženy byť inou, nepodľahnúť konvenciám, nalinajkovanému ženskému osudu. Oľga, hlavná postava, sa túži vymaniť zo stereotypného ženského osudu. No žena môže skončiť iba zle. Happy endy v tejto knihe neexistujú. Oľga túži po láske, no láska mimo manželstva ju zavedie na zlé chodníčky. „Nedostižiteľná túžba po vzdelávaní, borba o kus svojského života stali sa jej osudnými. Zasvietil lúč, oslepil, zhasol a tma bola horšia ako predtým. Aký súd vynesiete nad zničenou? Ona sama mala smutné vedomie, že už nežije. (...)A tí, ktorí ju hrešili, hnevali sa na ňu, zriekali sa jej pre každú slobodnejšiu myšlienku, teraz utierajú slzy. Neskoro, márne!“ (s. 77.)

V poviedke Sny hlavná ženská postava takto opisuje svoje spolužitie s mužom v manželstve: „...neznesie, aby som sa mu do ‘remesla’ miešala a sem-tam tiež napísala nejaký článok. To je len jeho právo. Mňa úplne rozčuľuje, že ma najradšej vidí v kuchyni. A keď chváli do neba, aká výborná je torta, pečienka, mäkkušká, šťavnatá. (...)Ja čakám iné uznanie. Ale toho sa mi nedostáva. Naopak, tak vie schladiť, zhatiť, keď niečo ‘spácham’, recitujem, zahrám na klavír, a to rozhodne ubíja. Nikdy ma nepovzbudí. (...)Moje manželstvo je omyl, pretože ma ubíja, a ja som čakala povzbudenie.“ (s. 107, 108.)

Všetky poviedky tematizujú nemožnosť ženy nájsť šťastie, slobodu v tom spoločenskom zaradení, ktoré ženu vháňa do vopred určených rolí a neakceptuje nič iné. Poslušnosť voči očakávaniam ženu privádza k neslobode, zúfalstvu, vzbura ju zasa privádza na pochybné chodníčky, pretože takáto žena nenájde nikde oporu.

V Spomienkach Hany Gregorovej nájdeme aj takýto citát: „Vydať sa! Ale za koho? (...)Keby tak prišiel pre mňa človek vzdelaný... (...)V svojej blúznivej naivnej predstave o manželstve som snívala, že ’vzdelaný‘ človek by mi poskytol až dosiaľ odopieranú možnosť rozvoja a tak ma oslobodil.“ O pár strán Hana Gregorová spomína na svoje manželstvo: „Ja som včas poznala, že manželstvo nie je preto, aby si ‘žena slobodne sadala ku knihám’. (...) Bolo to v prvých týždňoch v Nadlaku. Tajovský prišiel domov hladný z úradu. Znervóznela som, lebo obed ešte nebol hotový. Urobila som totiž pririedku zápražku a dodatočne ju musela prirábať. Sypem múku, miešam, prisýpam, stále polievka nehustne, v tom hladný Tajovský netrpezlivo skríkne, až mi od ľaku vypadla vareška z ruky a ja som sa v úžase a prekvapení nad jeho krikom a nespokojnosťou rozplakala. (...) Neobedovala som a preplakala celý deň.“

Témy vzdelania žien, nerovnosti medzi ženami a mužmi, témy spoločenskej moci mužov a bezmoci žien sú veľmi silno prítomné aj v románe Čas nezastavíš, ktorý Hana Gregorová napísala po česky a ktorý vyšiel v Prahe v r. 1947. Román je dvojdielny a spolu má 750 strán. Hlavnou postavou románu je Darina. Jej snúbenec Ivan sa vracia z prvej svetovej vojny. Darina sa teší z jeho návratu a snaží sa nadviazať na prerušený vzťah, no vzťah viazne. Keď Darina Ivanovi oznámi, že sa rozhodla študovať, jeho odozva je pre ňu deprimujúca:

„ - Vrátila jsem se k svému snu o studované žene. (...)
Právě kvůli tobě chci něčím být. A pak, žena nemá na muži hmotně záviset.
- Tos někde vyčetla, tenhle feministický názor. Kde je upřímnost a oddanost, tam není závislosti... Jak je směšná s těmi feministickými strunami, i dojímavá. Kdes tohle četla?“
(s. 26.)

Práve pri tomto rozhovore sa Darina dozvedá, že jej snúbenec sa vrátil z frontu s kvapavkou. Skôr, než stihne zareagovať, Ivan na ňu zaútočí: „Nebuď naivní a věř. Je to tvoje nezralost nebo dětská neznalost života, že nechceš pochopit, co to znamená být mužem a rvát se s dospělostí? (...) Proč jsi se nikdy nezeptala, jak to mám zařízené s pohlavním životem? - tvrdě hodil otázku...
- Nikdy jsi se mnou takto nemluvil.
- Protože... víš, ty tvoje nevinné oči... ty mi vždy zavřely ústa.“
(s. 26.)

Celým románom sa vinie spor medzi možnosťami, aké žena vo vtedajšej spoločnosti má. Štúdium si musí vydobyť: u rodičov, najmä u otca, a neskôr aj u snúbenca, neskôr manžela. Ivan sa začne liečiť, obaja sa snažia zlepiť svoj vzťah a Ivan ako akýsi ústupok - za to, že Darina dokázala tolerovať jeho poklesky - toleruje zasa jej štúdium a ambície. Z jeho strany je to však len tolerancia, nie priazeň. Snaží sa sám seba presvedčiť, že je pokrokovým mužom, ktorý víta vzdelanie u vlastnej ženy, no v praxi mu jej záľuby vadia, prekáža mu, že sa nevenuje výlučne spríjemňovaniu jeho okolia. Darina to s bolesťou vníma, diskutuje s mužom, snaží sa sformulovať si svoje ambície, ustavične sa s týmto problémom trápi. Na vysokej škole spolu s ňou študujú ďalšie dievčatá, ani jedna však neštuduje preto, aby získala nejaké lepšie východisko v živote. Mnohé dievčatá berú štúdium ako predĺženie mladosti, ako možnosť vstúpiť do spoločnosti mužov, možnosť nájsť si partnera. Darina sa dostáva do kontaktu so študentkou, z ktorej sa stane ľahká žena. Po rokoch ju stretne ako veľaváženú manželku dobre situovaného muža. Darina s bolesťou vníma, že spoločnosť si neváži ženu, ktorá sa čestne borí s problémami, ale oceňuje ženu, ktorá vie, kedy a ako použiť svoje telo a vytĺcť z neho kapitál.

Darinin otec sa nedožil záveru jej štúdia a Darine je to o to ťažšie spracovať, že sa s ním nedokázala dohodnúť.

Darinin otec túžil mať syna, ak by ho mal, dal by ho študovať. S Darininým vzdelávaním najprv nesúhlasil, ale postupne by sa aj bol dal nahovoriť.

„Matka se též přikláněla. Proti svému muži neměla vlastní názory, ale tajně jí proletělo myslí: Děvče pěkné, dům se zahradou bez dluhů, jistě by se vdala. Škoda peněz na školu, líp by bylo na výbavu.“

V románe sú okrem ženskej emancipácie tematizované mnohé veľmi silné sociálne témy. Nielen chudoba, ktorá bola výrazným sprievodným znakom prvej demokratickej Československej republiky, ale aj množstvo vylúčených skupín obyvateľstva - stigmatizovaných, chorých, ktorých Hana Gregorová veľmi bolestivo vníma, hľadá východisko, ako vyriešiť ich situáciu.

Román plynie ako sám život v duchu titulu Čas nezastavíš. Premietajú sa doňho osudy troch generácií. Nástojčivá téma ženskej skúsenosti - ako sa stať rovnocennou bytosťou v súkromí i na verejnosti - je tým najvýraznejším motívom celej knihy, podobne ako poviedok i spomienok.

V prvom zväzku Slovníka slovenských spisovateľov, ktorý vyšiel ako jediný z pripravovaného komplexného diela v roku 1979, v hesle o Hane Gregorovej píše Karol Rosenbaum: „Hoci Gregorová naďalej horlila za spravodlivejšie postavenie žien, nepodľahla exaltovaným emancipačným úsiliam, ba v široko koncipovanom románe Čas nezastavíš (1938) vyrovnáva sa s problémom prepiatej emancipácie žien.“ Rosenbaum slovné spojenie „exaltované emancipačné úsilia“ bližšie nedefinuje, a tak len ťažko možno odhadnúť, čo presne má na mysli. Ak však autorka cez hlavnú postavu Darinu s niečím v tomto románe skutočne zápasí, tak je to neprijatie ženy v spoločnosti, prípadne jej nepriaznivé prijatie, alebo pokrivené prijatie. Žena má možnosť len ako manželka, ktorá svoje manželské povinnosti nadradí nad všetko ostatné, prípadne ako milenka, ktorá vie vyťažiť z mužskej sexuálnej túžby maximum. Darina a cez ňu Gregorová odmieta tieto možnosti, a zároveň si bolestne uvedomuje, že ak nastolí svoje vlastné možnosti, môže sa stretnúť len s nepochopením. Napokon, to sa stalo aj v citovanom úryvku zo slovníkového hesla.

Hana Gregorová svoj problém nastoľuje vo svojej prozaickej, memoárovej a publicistickej tvorbe až obsedantne. Pozoruhodné je, že jej problém je ešte aj dnes naším problémom. Pozoruhodné je aj to, že sme sa k nej nemohli dostať priamo cez druhotnú literatúru: učebnice, slovníky, encyklopédie. Jej obraz v nich je viac než zahmlený, je prekrútený. Dnes to už beriem veľmi osobne. Pretože pri svojej práci v Aspekte som sa naučila – ak vôbec niečo – tak vnímať a vidieť nerovnováhu moci. Jej obraz a jej neprijatie sa ma dotýka osobne a bolestne. Som z neho smutná a nahnevaná.

Slovenská literatúra určite nie je taká bohatá, aby mohla z krátkeho času svojej existencie vytesňovať autorky, ktoré sa nehodia do mocensky koncipovaného diskurzu. A predsa sa to deje. A tak na záver už len dokončenie citátu z eseje Andrey Dworkin Cesta v tme, ktorým som tento príspevok začala: „Neviem, prečo si teraz my spisovateľky namýšľame, že naše knihy budú žiť ďalej. Nič predsa nenasvedčuje tomu, že by sa veci vo všeobecnosti natoľko zmenili vo vzťahu k ženám spisovateľkám. (...)Zneviditeľnenie žien spisovateliek nám prišlo draho, je to ako keby sme mali vymyslieť koleso. Ak sa ´stratí´ spisovateľka, strácajú sa aj možnosti žien prichádzajúcich po nej; jej pravdivé videnie je vymetené z bytia a nám zostávajú knihy napísané mužmi, ktoré ´klamú tak alebo onak´.“

Literatúra

DWORKIN, Andrea: Cesta v tme. In: Aspekt 1/2002 – Telo sa stalo slovom.

GREGOROVÁ, Hana: Slovenka pri krbe a knihe. Mazáčova slovenská knižnica, Praha 1929.

GREGOROVÁ, Hana: Spomienky. Tatran, Bratislava 1979.

GREGOROVÁ, Hana: Ženy. Novum, Bratislava 1946.

Text vyšiel in: TROLIGOVÁ, Zlata (ed.): Emancipácia v slovenskej literatúre (Zborník z odborného seminára, 24. februára 2005). Štátna vedecká knižnica - Literárne a hudobné múzeum, Banská Bystrica 2005. CD-ROM so zborníkom je dostupný v knižnici Aspektu.

Autorka príspevok prezentovala 14. februára 2005 na pravidelných pracovných „strednutiach“/stretnutiach v knižnici Aspektu v rámci projektu Histórie žien.

Ako citovať tento článok

 

o aspekte

vyhľadávanie

vo webzine
v celom webe

ňjúvinky

ak chcete dostávať aktuálne informácie, vpíšte váš e-mail:

knihy

ak si chcete kúpiť knihu, vložte ju do nákupnej tašky

odkazovačka

glosar

dôležité rodové pojmy

ruzovyamodrysvet.sk

rod v pedagogike

linky na výmenu