AspektIN

vydávame

informujeme

študujeme

Po boku muža a národa

Jana Cviková

4. február 2004

Tyrania normy

„Až vtedy budeme vedieť, čo sú ženy, keď sa im už nebude predpisovať, čo by mali byť,“ napísala na prahu 20. storočia rakúska filozofka kultúry Rosa Mayreder vo svojej eseji Kanon der schönen Weiblichkeit (Kánon krásnej ženskosti, 1905). Takto sebavedome odmietla područie naoktrojovanej „ženskosti“ dcéra majetnej rodiny, narodená v roku 1858 vo Viedni; žena, ktorá polemizovala s Wagnerom, Schopenhauerom a Nietzschem; žena, ktorej sa dostalo výtvarného vzdelania; žena, ktorá bola angažovanou feministkou, spisovateľkou, spoluzakladateľkou spolku proti prostitúcii, mierovou aktivistkou, „občiankou mesta Viedne“; žena, ktorá bola v Rakúsko-Uhorsku príslušníčkou vládnuceho národa, ktorá však napriek svojmu privilegovanému postaveniu (alebo možno práve vďaka nemu) pochopila, ako normovaná „ženskosť“ (de)formuje život reálnych žien.

Táto hŕbka faktov o Rose Mayreder, známej v rakúskej, neznámej v slovenskej kultúre, v skratke predstavuje jedinečnú osobnosť, ktorej dielo je zaujímavé nielen z historického hľadiska, ale aj v kontexte súčasného uvažovania o rode a pohlaví a o vzťahoch rodov. Jej najvýznamnejšia kniha esejí nesie názov prezrádzajúci tému, ktorá tvorí ťažisko práce Rosy Mayreder Zur Kritik der Weiblichkeit (Ku kritike ženskosti; po prvý raz vyšla v roku 1905, do roku 1922 mala štyri ďalšie vydania). Miera reflexie tradičného chápania ženskej a mužskej roly, najmä rozlišovanie biologického a sociálneho pohlavia pôsobia pri bližšom pohľade na dátum vzniku až šokujúco aktuálne. Aj v prípade Mayreder sa znova prejavilo to, aké nesmierne ťažké a stále znova prerušované je medzi ženami odovzdávanie poznania a skúsenosti z generácie na generáciu. Ona sama si veľmi jasne uvedomovala, že kým budú jej myslenie a správanie (odmietala napríklad nosiť korzet) považovať za čudné a budú ho akceptovať len preto, že jej „dovolia“ byť výnimkou medzi ženami, v skutočnosti sa na postavení ženy nič nezmení.

V patriarchálnej spoločnosti boli i tie ženy, ktorým sa podarilo získať verejný hlas prostredníctvom svojej tvorivosti, veľmi rýchlo umlčané, vytesnené z kultúrnej pamäti a vylúčené z kánonu. Na to, aké dôležité je vrátiť im ich hlas a komunikovať s ním, poukázali feministky druhej vlny, ako napríklad zakladateľka feministickej historiografie Gerda Lerner (tiež Rakúšanka, hoci v dôsledku exilu žila a pôsobila v USA). Recepcia diela Mayreder sa po veľkom ohlase na začiatku 20. storočia v priestore nemeckého jazyka znovu aktivovala až v dôsledku nového ženského hnutia a následného (a paralelného) rozvoja feministických a rodových teórií, jej meno sa stalo samozrejmou súčasťou koncepcie dejín politického feminizmu. Jeho vznik sa datuje od prvých požiadaviek na rovnosť žien a mužov v diele Mary Wollstonecraft Obrana práv ženy z roku 1792 a Deklarácie práv ženy a občianky, ktorú počas Francúzskej revolúcie v roku 1794 vypracovala a zverejnila Olympe de Gouges. Spomínaný zväzok esejí Rosy Mayreder vyšiel v zatiaľ najnovšom vydaní v roku 1998 spolu s ďalšou známou knihou esejí Geschlecht und Kultur (Pohlavie a kultúra; po prvýkrát vyšla 1922), poznačenej zážitkom prvej svetovej vojny (vojna ako „posledný a najstrašnejší dôsledok absolútnej mužskej aktivity“) a stratou zázemia v osobnom živote (duševná choroba manžela).

Dobovú „ženskosť“, ktorá nie je len opisom existujúceho stavu, ale predovšetkým „tyraniou normy“, Mayreder analyzuje v kontexte sebareflexie a sebaprezentácie, ktorá neberie ohľad na konvencie. Čítanie jej esejí otvára otázku, aký význam má prepojenie kritickej reflexie „ženskosti“ so sebareflexiou, a to sebareflexiou založenou na vedomom artikulovaní svojej telesnosti a sexuality i svojich autentických potrieb. Život a tvorba Rosy Mayreder ma podnietili položiť si otázku, ako to na sklonku 19. a začiatku 20. storočia v Rakúsko-Uhorsku vyzeralo s kritickou reflexiou „ženskosti“ a so sebareflexiou jej súčasníčok žijúcich mimo centra - v Horných Uhrách, teda súčasníčok, ktoré z geografického hľadiska žili a pracovali blízko, no ktorých životné a pracovné podmienky boli veľmi vzdialené od podmienok a východísk Viedenčanky Rosy Mayreder.

Hľadanie genealógie

Chýbanie histórie žien a takmer úplná neprítomnosť ženských autorít v symbolickom poriadku, ktorý nás obklopuje a sprevádza v živote, vzdelávaní, čítaní či hľadaní hodnôt, je skúsenosť, čo spája vznik Aspektu s najrôznejšími feminizmami a ich podobami. Napríklad už spomínaná Gerda Lerner trvala na význame odkrývania a uvedomovania si histórie žien v rámci rozhýbania tradičnej historiografie, na Západe postupne vznikali špeciálne zamerané historické práce v rôznych odboroch, stúpol záujem o biografie, mimoriadnu pozornosť pútala najmä literatúra a jej tvorkyne. Význam literatúry a jej recepcie v druhej vlne feministického hnutia je nesporný na všetkých rovinách, pričom popri hľadaní literárnej histórie žien ako autoriek a postáv ide aj o silný sebauvedomovací náboj literatúry, o jej spôsob komunikácie s čitateľkami. Tak sa mnohé vedkyne, feministky, spisovateľky a skupiny približovali hľadaniu ženskej autority v kombinácii faktov a intuície. Nemecká spisovateľka Christa Wolf literárne spracovala príbeh historickej Kassandry, viaceré knihy sa stali kultovým čítaním, prostredníctvom literatúry si celé skupiny žien hľadali svoju ženskú autoritu, ktorú im inštitucionálne vzdelávanie neposkytlo. Jeden takýto príklad opísala talianska filozofka Luisa Muraro v príbehu o vzniku Žltého katalógu (pod názvom Matky nás všetkých 1982 vydali Biblioteca di Milano a Biblioteca di Parma), ktorý sa stal podnetom pre vytvorenie teórie sexuálnej odlišnosti: „Všetko sa začalo výberom spisovateliek a ich románov. Hneď sa ukázalo, že čítať budeme svoje obľúbené autorky. Bolo to jediné možné riešenie, keďže iné, objektívnejšie kritériá neexistovali.“ (Muraro in: Aspekt 2/1994.)

Začiatkom 90. rokov pri zakladaní feministického kultúrneho časopisu Aspekt sme sa pri vytváraní priestoru pre ženy tiež orientovali na ženské autority. Hľadanie symbolickej postavy tvorivej ženy v našej kultúre nás spontánne priviedlo k rozhodnutiu pre Boženu Slančíkovú Timravu. Matersky nadrozmerný portrét Timravy sa tak spolu s našou, takmer anonymne zobrazenou skupinkou ocitol na druhej strane obálky prvého čísla Aspektu z roku 1993. V čísle sme publikovali štúdiu literárnej vedkyne Marcely Mikulovej, ktorej práca sa určite stala jedným z dôležitých impulzov pre tento symbolický výber Timravy. Úlohu zohralo aj to, ako Timravu vnímala iná ženská autorita z našej kultúry - Zora Jesenská, ktorá obdivovala najmä jej „odvahu byť nevzorná. Že mala odvahu byť nevzorná, a predsa je z našich najväčších vzorov.“ (Zora Jesenská O Timrave; cit podľa Aspekt 1/1993, s. 74.) A svoj podiel na našom rozhodnutí mali naše vlastné, individuálne sfarbené spomienky.

Z môjho povinného i nepovinného školského čítania Timravy mi ostalo v pamäti, že Timravine ženské postavy, najmä tie, ktoré sa vyznačovali jasnými autobiografickými črtami, bývajú často charakterizované - veľmi netypicky pre obraz „slovenskej ženy“ - ako vzdorovité, priečne, jednoducho nemilé. Okrem toho ma literárna história a jej ľudoví aj vedeckí multiplikátori so sprisahaneckým úškrnom informovali, že autorka bola čudáčka, stará dievka, ktorú mnohí súčasníci označovali za škaredú. Bola to tradovaná poklesnutá verzia tej istej literárnej kritiky, ktorá sa kedysi nadchýnala „neženskosťou“ Timravinho písania v zmysle jeho kvality a originality, ako aj „mužskosťou“ jej štýlu.

Pri dotykoch so západnými feminizmami sa najmä spočiatku zdalo, že čosi také ako ženské hnutie vo feministickom zmysle (teda také, ktoré kriticky vníma otázku rozdelenia moci medzi ženami a mužmi vo verejnej i súkromnej sfére) nikdy neexistovalo. No od začiatku 90. rokov visela vo vzduchu otázka, čo ženy – aj v našom kultúrnom priestore – vytvorili. Odpoveď prichádza postupne, dodnes existuje len málo príspevkov k tejto téme (napríklad z oblasti literatúry od Marcely Mikulovej, Andrey Bokníkovej, Etely Farkašovej a i.), pre situáciu po roku 1989 je symptomatické, že prvá podrobná štúdia o slovenských spisovateľkách z hľadiska vývinu feministického vedomia pochádza od Američanky, slovakistky Normy Rudinsky. (Rudinsky 1991.)

Rudinsky sa vo svojej monografii o našich najstarších autorkách pokúsila o periodizáciu postavenia žien v slovenskej literatúre, pričom vymedzila tri fázy: 1. fáza – rola múzy – v literatúre písanej mužmi vystupuje žena ako reprezentácia národa, lásky atď. (Woman As Inspiration); 2. fáza – prechod od idealizovanej k reálnej žene – pričom žena „fungovala“ ako pomocníčka muža na národa roli dedičnej (Women As Help); 3. fáza – aktivity aj v oblasti ženského hnutia – začiatok literárnej sebareflexie a literárneho sebazobrazovania žien (Women As Women).

Bláznivý odboj?

V eseji Potreba vzdelanosti pre ženu, zvlášť zo stanoviska mravnosti, slovami Normy Rudinsky „probably the major essay on women, an certainly the best by a woman“ (Rudinsky 1991, s. 128, zvýr. J. C.), odmieta Šoltésová emancipáciu, ktorá problematizuje deľbu práce medzi ženami a mužmi vo verejnej a súkromnej sfére, a zasadzuje sa za takú formu emancipácie, ktorá žene dovolí rozvíjať svoju samostatnosť prostredníctvom vzdelávania. Na jednej strane vidí spoločenské podmienky, ktoré prinášajú nutnosť zmeny tradičnej ženskej roly, na druhej strane vidí v žene predovšetkým pomocníčku stavajúcu svoje sily do služby národa a – muža. Šoltésovú spája s Mayreder význam, ktorý obe pripisovali vzdelaniu žien, ako pri pátraní po historických súvislostiach používania pojmu feminizmus na Slovensku v 90. rokoch zistila Veronika Wöhrer (Wöhrer 1999, s. 101), ak však upriamime pozornosť na kontext a spôsob argumentácie v prospech vzdelania žien, nemôžeme prehliadnuť, že Rosa Mayreder zastávala podstatne radikálnejšie názory, pravda, v iných životných a spoločenských súvislostiach.

Šoltésová sebavedome vyžaduje pre ženy právo na vzdelanie, a súčasne pokorne vymedzuje pomyselné hranice ženskej emancipácie, ktoré aj ona vztyčuje všade tam, kde by žena už nebola predovšetkým pomocníčkou a oporou muža: „Obyčajný, bežný pochop o ženskej emancipácii je naťahovaný do krajnej karikatúrnosti. Najpochybnejšie je pod ženskou emancipáciou predstaviť si akýsi bláznivý odboj ženy proti mužovi, čiže proti svojmu ženskému povolaniu: akýsi nezmyselný rozmar u nej, robiť sa podobnou mužovi, fušovať všetečne jeho úlohy a svoje vlastné ignorovať, osobovať si jeho práva bez jeho ťažkých povinností, odoberať mu verejné povolania s namýšľaním, že svet pod ženskou správou stal by sa dokonalejším a t. p. Rozumie sa, že takáto nezmyselná emancipácia bola by na zatratenie, keby sa vôbec mohla seriózne brať. No o tom nemôže byť ani reči, taká emancipácia sama v sebe neobstojí, padne u samej ženy. K tomu ani muž nenie idiotom, že by ju strpel. Ale treba konštatovať, že udržuje sa a silnie v ženskom svete ruch zdravého a mravného smeru, majúci za cieľ v prvom rade dvíhanie ženskej vzdelanosti vôbec, a v druhom napomáhanie zovnejšej ženskej samostatnosti v tom zmysle, aby žene náležitou prípravou bola poskytnutá možnosť v páde potreby počestne vyživiť sa vlastnou silou. Toto snaženie žien, neviem, či nesprávne, snáďže v nedostatku primeranejšieho označenia, tiež nazýva sa ženskou emancipáciou. No táto naskrze nie je príkrym výplyvom ženskej nespokojnej rozmarilosti, márnivosti a sebapreceňovania, za čo ju radi vyhlasujú jej protivníci, ale je nevyhnutným následkom rozmanitých spoločenských okolností, je stavom bezpochyby nutným, ku ktorému ľudstvo muselo dospieť v postupe svojho vývoja.“ (In: Handzová 1989, s. 196.)

Rozlišovanie bláznivej a zdravej emancipácie v tomto kľúčovom dobovom texte k ženskej otázke názorne ukazuje rozpor, ktorý je vlastný – nielen - dobovej argumentácii: emancipácia áno, ale... Nečudo, veď v popredí národného obrodenia stála predstava o prirodzenosti a božskej predurčenosti mužskej a ženskej roly, na pozadí ktorej vyznieva Šoltésovej obhajoba práva ženy na vzdelanie priam revolučne. Ostáva otvorené, do akej miery išlo v jej kompromisnom spôsobe inštrumentalizovaného nazerania na ženu ako pomocníčku po boku muža o „sebaurčené“ uvažovanie významnej predstaviteľky ženského hnutia, ktorá zvnútornila presvedčenie, že ženské hnutie konca 19. storočia na Slovensku sa musí podriaďovať záujmom a potrebám národného hnutia určovaného kresťanskými hodnotami, alebo či bol takýto spôsob artikulácie požiadaviek z jej strany taktickým kalkulom, ukotveným v dobovej situácii. Hoci táto možnosť je zrejme skôr želaním ako reálnou alternatívou, o mieste žien v našej kultúre a o tom, ako ho vnímali ony samy, toho veľa nevieme, preto nadobúda veľkú výpovednú hodnotu i zdanlivo bezvýznamný detail. V súkromnej korešpondencii sa nachádzajú náznaky toho, že „oddané pomocníčky“ dali občas priechod svojej nespokojnosti s prisúdenou rolou. Šoltésová sa v liste Vansovej dosť rozhorčene vyjadrila o tom, ako redaktori Národných novín Hurban a Škultéty odmietli ich spoločný článok, v ktorom slovenským čitateľkám odporúčajú český časopis Ženský svět. Hurban a Škultéty odôvodnili svoj odmietavý postoj voči ženskému časopisu tým, že časopis určený špeciálne ženám nemá zmysel: „... že čo by sme povedali, keby oni počali vydávať ´chlapský svet´ (toto, pravda, znie komicky), že sú to darobné veci s tým ženským ´urovnoprávnením´, ženy že sú urovnoprávnené vo všetkom, čo im patrí“, a napokon tým, že propagácia rovnosti žien a mužov je protináboženská. „Ja som ostala trochu ´verblüfft´,“ ironizuje Šoltésová v liste priateľke postoj redaktorov. „Vskutku som ja nemyslela, že nám takto zahudú tí naši náramne stachovliví páni.“ (In: Handzová 1989, s. 195 – 196.) Šoltésová neostala pri súkromnej korešpondencii, verejne odpovedala na takéto názory obrodencov esejou o vzdelávaní žien a o potrebe ženských časopisov. No zaužívanú rodovú deľbu práce slovenské spisovateľky angažujúce sa v ženskej otázke takmer nespochybňovali, a ak vôbec, tak len v rámci potrieb národného obrodenia, ktoré formulovali muži. Argumentácia Šoltésovej v citovanej eseji, ako aj v obrane pod názvom Načo sú nám ženské časopisy? je vždy opatrná a nesie sa v obrannom postoji inscenovanom ako pasivita, poznačená zvnútorneným nevedomým poznaním, že symbolické podriadenie ženu v očiach spoločnosti pozdvihne, kým žena, ktorú spoločnosť vníma ako dominantnú, pretože jasne formuluje svoje nároky a požiadavky, je spoločensky degradovaná - vyjadrené slovami Pierra Bourdieua.

V obrane ženských časopisov vecne hodnotí situáciu, chápe historické korene nevzdelanosti žien, vôbec sa nezmieňuje o ženskej či mužskej „prirodzenosti“: „Ako naše povolanie bolo nám vždy jednostranne na najobmedzenejší priestor prísne vymerané, tak i náš duševný obzor tesno a jednostranne sa ohraničil. Pokusy vyšinúť sa ponadeň boli považované za pošetilosť, za bláznivý, jestli nie za zvrhlý rozmar. A tak napriek svojmu chápavému duchu, zaostávali sme rozumom a navykli i obľúbili sme si nedejstvovať ním, ponechávajúc to výlučne mužským. A títo, spokojní so svojou, pomerne lacno nadobudnutou rozumovou prevahou, radi robili a robia posmešky z dlhých vlasov a krátkeho rozumu žien.“ No záverečné slovo o dôležitosti ženských časopisov pre vzdelávanie žien zasa „zmäkčí“ proklamáciou podriadenosti, osožnosti, skromnosti a pokory ženy: „Že je v nich mnoho zdravého, ženy k mravnej a duchovnej samostatnosti, k praktickej súčasti povzbudzujúceho obsahu, to nemožno im odoprieť, a za toto, prinajmenšom rečeno, nezasluhujú si od mužov takého nepriateľstva, akého sa im od nich dostáva. Duševne prebudilou, mravne a duchovne dospelou a samostatnou mala by byť každá žena, to by bolo nielen jej samej, ale i mužovi na osoh. Čo v mnohých ženských časopisoch ešte k tomu sa vymáha pre ženu, tá všemožná i občianska samostatnosť a uspôsobilosť k mužským povolaniam, to je vec náhľadu a svobodnej vôle, to nik nemusí prijať.

Ináč z presvedčenia hovorím, že pre ženy užitočné sú ženské časopisy z horeuvedených príčin, - len to by som si priala, aby ženské skutky, ženská práca i akékoľvek zásluhy neboli tam prílišne zvelebované, lebo to príkro účinkuje a je mravne nezdravé. Ženy majú pracovať a svoje schopnosti vynakladať k dobru veci, ktorej chcú sa venovať, a jestli sú vskutku povolané k tej úlohe, nuž nebudú za to zvláštnu pochvalu očakávať. Uznanie má byť, to obživuje a odmeňuje, tak ako zneuznanie zráňa, ale okázalé zvelebovanie je i nezdravé i nedôstojné.“ (Šoltésová in: Aspekt 2/1994.)

Šoltésová teda akceptovala skutočnosť, že dobová ženská rola bola konštituovaná v úzkej spojitosti s hodnotami národného obrodenia, zlepšenie situácie žien videla v rozvíjaní osobitých kompetencií ženy, ktoré tak účinne oslavovalo a využívalo národné obrodenie. Problém tejto argumentačnej stratégie spočíva v tom, že vo vzťahu k rodovým a mocenským pomerom má len nepatrný podvratný potenciál, preto reprodukuje tradičnú koncepciu rodových rolí. (Nagl-Docekal 1992) Táto tendencia sa výraznejšie než v publicistike prejavila v jej próze. Napríklad v románe Proti prúdu štylizuje hrdinku vybavenú morálnou prevahou a národným uvedomením do podoby nástroja „obrátenia“ maďarizovaného šľachtica.

(...)

Abstrakcia a reálna osoba

Čokoľvek píšuce ženy urobili, aby sa stali súčasťou národnej kultúry, vždy z nej boli súčasne vylúčené. „Tým, že sa ženy podieľajú na spoločnom jazyku, že sú ho účastné, vydobyjú si ´prístup k dobovej scéne´, podieľajú sa na existujúcom poriadku; používajú jazyk, normy a hodnoty, z ktorých sú súčasne ako ´druhé pohlavie´ vylúčené.“ (Weigel 1989, s. 9.)

Normu, aká má byť a čo má robiť žena činná na poli národnom, určovali muži. Pokus vysledovať vývin týchto predstáv podnikla Hana Gregorová v jedinečnej literárnosociologickej skici o role žien v národnom hnutí a v literatúre Slovenka pri krbe a knihe z roku 1929, ktorá, mimochodom, vyšla rok po Vlastnej izbe Virginie Woolf. Gregorová pripomína viaceré ženy z minulosti, ktoré by si zaslúžili miesto v dejinách slovenskej literatúry. Oceňuje zásluhy anonymných a neanonymných matiek na uchovaní materinského jazyka. Vo svojej práci kladie a zodpovedá ústrednú otázku, či sa Slovenky podieľali na národnom obrodení. V úvode o tom s gestom pokory, no jednoznačne hovorí: „Žena často býva hybnou silou, i keď muža len v oddanom, hádam nemom obdive sleduje.“ (Gregorová 1929, s. 11.) Jej pokora ustupuje do úzadia, keď na obranu tvorby žien a triezvo konštatuje: „Keď tedy hľadíme relatívne a porovnáme s úrovňou muža, ktorá s európskeho stanoviska tiež neobstála, nuž nie sme v práve viac žiadať.“ (Gregorová 1929, s. 26.) Normovanie predstavy o žene pokračovalo podľa skice Hany Gregorovej s vývojom národného hnutia, ktoré potrebovalo vstup žien do verejnej sféry; pre spôsob argumentácie mužov v prospech vzdelávania dievčat a žien je príznačný tento citát: „V práci národnej však nevyhnutná je pomoc ženy, muž sám len toľko vykoná, ako človek bez jednej ruky.“ (Gregorová 1929, s. 70.) Koncept, ktorý definuje ženu ako rameno, teda ako časť, jasne vypovedá o požiadavkách kladených na ženu. Žena má byť aktívna, užitočná pomocníčka, ktorá nekoná podľa vlastných impulzov a funguje výlučne podľa pokynov muža. Toto chápanie ženu pozbavuje jej individuálneho rozhodovania, ako aj jej celistvosti v telesnom a duchovnom zmysle. Štúr a štúrovci požadovali, aby bola žena „dobrou gazdinou“, „príjemnou spoločnicou“, „vzdelanou matkou“, a definuje jej povinnosť (v roku 1846) „žena má aj vo veciach vyšších čo aj nie činnú, čoho sme nie priatelia – ale aspoň pasívnu účasť mať“ (Gregorová 1929, s. 75 – 76).

V 2. polovici 19. storočia sa aj na Slovensku šíril strach z emancipácie žien, ktorého dokladom sa stala i poviedka Kolomana Banšella Emancipovaná. Gregorová uštipačne a výstižne pomenováva dôvod tohto strachu: „Banšellov názor predstavoval názor celého Slovenska – nebol predpojatý proti vzdelaniu, ale veľmi opatrný, bojazlivý, aby ženu nepripravil o cnosti pre muža výhodné, aby ju nevyniesol z koľají, nepomýlil jej obetavosť, beznáročnosť.

Strach bol trochu prepiaty. Slovenka srdcom oddaná, pokorou prirodzená, osudom národa – otroctvom spútaná nejavila vtedy, ani dnes ešte, keď ju pomery neobmedzujú, schopnosti revolučného trhania ustanovených hraníc v živote verejnom i rodinnom.“ (Gregorová 1929, s. 123 – 124.) Navyše bolo v Hornom Uhorsku mestské prostredie, ktoré potrebujú feministické myšlienky na svoj vznik, zastúpené vo veľmi malej miere (Horská 1999). Napriek tomu sa feminizmus v tlači pertraktoval a prezentoval ako ohrozenie „cudzími zvykmi“.

Prvý propagátor ženského hnutia Ambro Pietor presadzoval názor, že na prvom mieste stojí úloha ženy pre národ (Gregorová 1929, S. 126). Či sa teda na verejnosti o vstupe žien do verejnej sféry hovorilo pozitívne alebo negatívne, vždy išlo istým spôsobom o inštrumentalizáciu žien a ich kreativity definičnou mocou mužov, ktorí boli sami príslušníkmi bezmocného národa. Pretože ako konštatovala Rosa Mayreder: „Nič nie je také charakteristické ako neomylná istota, ktorá vedie väčšinu mužov pri ich generálnych súdoch o žene (...) Táto istota ukazuje, že bez okolkov si zamieňajú empirickú ženu s imanentnou. Empirická žena, reálne jedinečná bytosť ženského pohlavia, je mnohotvárny a vo svojej rozmanitosti rovnako neporovnateľný zjav ako muž; avšak imanentná žena, stvorenie fantázie, je každému dôverne známa ako jeho vlastné Ja, pretože vzišla z tohto Ja a je s ním organicky zrastená“ a „na ničom nemusí ženám záležať tak, ako na boji proti abstrakcii, na ktorú ich neustále premieňa mužské myslenie. Musia bojovať proti žene ako idolu, keď chcú dobyť svoje právo vo svete ako reálne osoby.“ (Mayreder 1905.)

Historička Gerda Lerner definuje feministické vedomie ako „poznanie žien, že patria k podriadenej skupine, že ako skupina trpia znevýhodneniami, že ich podriadené postavenie nie je podmienené prírodou, ale vyprodukované spoločnosťou, že sa musia spojiť s inými ženami, aby mohli odstrániť znevýhodňovanie; a napokon, že si môžu a musia vypracovať alternatívnu víziu usporiadania spoločnosti, v ktorej ženám i mužom náleží autonómia a sebaurčenie“ (Lerner 1995). Isté prvky tejto definície možno nesporne identifikovať i v živote a diele Vansovej, Šoltésovej a Timravy. No viaceré otázky ostávajú otvorené. Napríklad, ktoré ženy sa nedostali do dejín literatúry, alebo či Slovenky práca po boku ich mužov a ich národa nestavala mimo ich individuálneho vývoja, alebo ako inak mohol vyzerať ich osud a ich myslenie a písanie, keby nebolo príkazu národného obrodenia a s ním súvisiaca povinnosť byť v prvom rade pomocníčkami, matkami a pôrodnými babicami národnej idey definovanej mužmi.

Literatúra
Farkašová, Etela: Die Frau in der Literatur – Die Literatur über die Frau. In: Frauen im vereinten Europa. Univerzita v Erfurte 1998.
Farkašová, Etela: Die Frau (als Gestalt und Autorin) in der slowakischen Literatur: gestern und heute. In: Reinhard, Lauer (ed.): Deutsche und slowakische Literatur. Harrassowitz Verlag, Wiesbaden 2000.
Gregorová, Hana: Slovenka pri krbe a knihe. Mazáčova slovenská knižnica, Praha 1929.
Handzová, Želmíra: Elena Maróthy-Šoltésová. Život a dielo v dokumentoch. Osveta, Bratislava 1989.
Horská, Pavla: Naše prababičky feministky. NLN, Praha 1999.
Lerner, Gerda: Die Entstehung des feministischen Bewußtseins. Campus Verlag, Frankfurt / New York 1995.
Macura, Vladimír: Znamení zrodu. České obrození jako kulturní typ. Československý spisovatel, Praha 1983.
Maróthy-Šoltésová, Elena: Proti prúdu. In: Výber II. Tatran, Bratislava 1978.
Maróthy-Šoltésová, Elena: Moje deti. Tatran, Bratislava 1983 (1. knižné vyd. 1923 – 1924).
Maróthy-Šoltésová, Elena: Načo sú tie ženské časopisy? (Dennica 2/1898) In: Aspekt 2/1994.
Mayreder, Rosa: Zur Kritik der Weiblichkeit. Mandelbaum, Viedeň 1998 (1. vyd. 1905).
Mayreder, Rosa: Geschlecht und Kultur. Mandelbaum, Viedeň 1998 (1. vyd. 1923).
Mikulová, Marcela: Na ceste k autobiografickej hrdinke. In: Aspekt 1/1993.
Mikulová, Marcela: Próza Timravy medzi realizmom a modernou. Literárnovedný ústav SAV, Bratislava 1993.
Mikulová, Marcela: Ženy a národ na prelome 19. a 20. storočia. In: Aspekt 1/1994.
Mikulová, Marcela: Vlastne je to všetko problém písania. In: Aspekt 1/1995.
Muraro, Luisa: Sexuálna diferencia. In: Aspekt 2/1994.
Nagl-Docekal, Herta: Weibliche Ästhetik oder „Utopie des Besonderen“? In: Die Philosophin 5/1992.
Petrus, Pavol: Božena Slančíková Timrava. Život a dielo v dokumentoch. Osveta, Martin 1997.
Pišút, Milan a kol.: Dejiny slovenskej literatúry. Bratislava 1984.
Rudinsky, Norma: Incipient Feminists: Women Writers in the Slovak National Revival. (With an Appendix of Slovak Women Poets 1798-1875 by Marianna Prídavková-Mináriková.) Slavica Publishers, Inc., Columbus / Ohio 1991.
Šmatlák, Stanislav: Dejiny slovenskej literatúry. Od stredoveku po súčasnosť. Tatran, Bratislava 1988.
Timrava, Božena Slančíková: Timrava I., II. Tatran, Bratislava 1975.
Vansová, Terézia: Ján Vansa. Diel II. Tranoscius, Lipt. Sv. Mikuláš 1948.
Wedel, Gudrun: Rekonstruktionen des eigenen Lebens. Autobiographien von Frauen im 19. Jahrhundert. In: Brinker-Gabler, Gisela (ed.): Deutsche Literaturgeschichte von Frauen. Verlag C. H. Beck, Mníchov 1988.
Weigel, Sigrid: Die Stimme der Medusa. Schreibweisen in der Gegenwartsliteratur von Frauen. Rowohlt Taschenbuch Verlag, Reinbek bei Hamburg 1989 (1. vyd. 1987).
Woolfová, Virginia: Vlastná izba. Kalligram, Bratislava 2000.
Wöhrer, Veronika: Das verfluchte Wort Feminismus. Eine Deutungsmusteranalyse zu Feminismus-Begriffen slowakischer Wissenschaterinnen. Diplomová práca. Univerzita vo Viedni 2001.

Príspevok bol podnetom pre napísanie diplomovej práce, ktorou autorka ukončila svoje štúdium na Rosa Mayreder College vo Viedni. Nekrátená verzia textu vyšla v aktuálnom čísle časopisu Aspekt 1/2003-2004 - Príbehy žien.

Autorka príspevok prezentovala 4. februára 2004 na pravidelných pracovných „strednutiach“/stretnutiach v knižnici Aspektu v rámci projektu Histórie žien.

Ako citovať tento článok

 

o aspekte

vyhľadávanie

vo webzine
v celom webe

ňjúvinky

ak chcete dostávať aktuálne informácie, vpíšte váš e-mail:

knihy

ak si chcete kúpiť knihu, vložte ju do nákupnej tašky

odkazovačka

glosar

dôležité rodové pojmy

ruzovyamodrysvet.sk

rod v pedagogike

linky na výmenu