AspektIN

vydávame

informujeme

študujeme

Sociálne kritiky a vízie Virginie Woolf

Etela Farkašová

18. október 2005

Virginia Woolf

Recenzia knihy Virginie Woolf Tri guiney. (Knižná edícia feministického kultúrneho časopisu Aspekt, Bratislava 2001. Preklad Jana Juráňová.)

Anglická spisovateľka Virginia Woolf (1882–1941) patrí k tým osobnostiam svetovej literatúry, voči ktorým má slovenská kultúra (napríklad aj v porovnaní s českou) doposiaľ značnú podlžnosť. Azda už len v máloktorých jazykoch chýbajú preklady kompletného diela, resp. aspoň značnej časti tvorby tejto autorky, ktorá spolu s Joycom a Proustom predznamenala ďalší vývoj svetovej modernej prózy, posunula literatúru do polôh, ktoré - aj z historického odstupu - získali status nespochybniteľnej hranice, neprehliadnuteľného medzníka oddeľujúceho tradičný spôsob písania od radikálne nového spôsobu tvorby literárnych textov. Treba privítať, že slovenskí čitatelia a čitateľky dostávajú vďaka feministickému kultúrnemu časopisu Aspekt do rúk v kvalitnom preklade Jany Juráňovej pozoruhodnú esej, v ktorej spisovateľka v najvýraznejšej podobe prezentuje svoje feministické postoje voči patriarchálnemu spoločenskému poriadku.

Virginia Woolf sa svojou tvorbou zaradila do klasiky modernej literatúry, bola vedúcou osobnosťou malej, no pre literárne dianie významnej skupiny avantgardných umelcov a intelektuálov, nazvanej podľa londýnskej štvrte skupinou z Bloomsbury. Písala poviedky, romány a novely, eseje, literárne kritiky, v technike písania sa inšpirovala impresionistickou maľbou, spolu s manželom Leonardom Woolfom sa venovala vydavateľskej činnosti. V mladosti sa angažovala v hnutí za volebné právo pre ženy, venovala niekoľko esejí problematike možností sebarealizácie ženy, jej vzdelávania a uplatnenia, tematicky sa jej tvorba viaže v prevažnej miere na fenomén ženskej skúsenosti v konkrétnych spoločensko-kultúrnych podmienkach. Myšlienkovú originalitu prejavila nielen v prózach narúšajúcich etablované vzory písania, ale aj v esejach, v ktorých neváhala prezentovať svoje feministické postoje a vo svojej dobe priam provokujúce názory na postavenie žien v spoločnosti. Woolf v nich nastoľuje nielen - na tú dobu - nové témy (najmä vylúčenie ženy z kultúrneho, politického a ekonomického života), ale aplikuje aj nové metódy analýzy tejto situácie, jej príčin i dôsledkov, a čo je nemenej dôležité, načrtáva možnosti východísk z nej. Najznámejšou je esejistická kniha Vlastná izba (A room of one’s own - z roku 1928), zaoberajúca sa historickými podmienkami ženskej tvorby i jej špecifikami, možnosťami žien viesť kreatívny život v spoločnosti, ktorá im vymedzuje presne stanovené miesto i roly. V trojčasťovej eseji obsiahnutých v knihe Tri guiney (Three Guineas - z roku 1938) skúma zase podmienky intelektuálneho rastu a pôsobenia žien v patriarchálnej spoločnosti. Rezonujú tu motívy a otázky, ktoré autorka tematizovala už vo Vlastnej izbe, sú však zasadené do širšieho spoločenského kontextu, perspektíva nazerania je ovplyvnená občianskou vojnou v Španielsku, patriarchálne štruktúry nie sú reflektované iba v súvislosti s útlakom žien, s ich vylúčením z kultúry, ale aj v súvislosti s celkovým charakterom západnej spoločnosti - spisovateľka hľadá a rozkrýva väzby patriarchátu (patriarchálnych štruktúr politických inštitúcií) s militarizmom. Jej formulácie problémov sú jasné, argumentácia podložená empíriou, štýl esejí je príťažlivý aj vďaka tomu, že analytická kritickosť je okorenená britkým humorom, úvahy sú prepletené citátmi, reálnymi i fiktívnymi rozhovormi.

V knihe sú obsiahnuté tri eseje, ktoré predstavujú radikálnu analýzu (vedenú z feministických pozícií) podmienok, aké ponúkala vtedajšia spoločnosť ženám na vzdelávanie. Eseje sú komponované ako odpovede na list, v ktorom sa anglický intelektuál obrátil na autorku s prosbou, aby aj ženy prispeli k zabráneniu vojny, a nepriamo ju vyzval, aby sa spolu s ďalšími ženami o to pokúsila, jednak podporou uverejneného listu, pripojením sa k spoločnosti na ochranu kultúry a zabráneniu vojne, ako aj prispením financií do jej fondu. V spisovateľkinej odpovedi zaznieva - popri presných analýzach - sarkastický komentár (nielen) na margo historicky jedinečnej situácie, keď sa vzdelaný muž obracia s takouto závažnou prosbou a zároveň s otázkou, ako možno zabrániť vojne, na ženu. Je predsa paradoxné, hovorí spisovateľka, aby kultúrnu a intelektuálnu slobodu ochraňovali ženy, ktoré dlho nemali prístup k vzdelaniu - ak navyše muži, tradične podporovaní vo vzdelávaní rodinou aj spoločnosťou, v obrane týchto hodnôt zlyhávajú. Woolf túto jedinečnú situáciu využíva na kritické reflektovanie dlhodobej, výraznej asymetrie vo vzdelávaní mužov a žien v spoločnosti, ktorá sa hrdo vyhlasuje za demokratickú. Výrečným príkladom na ilustrovanie takejto asymetrie je Fond na vzdelanie Arthura, na ktorý prispievali anglické rodiny po stáročia, aby podporovali vzdelanie synov (nie však dcér) vzdelaných otcov. Argumentácia, ktorú Woolf rozvíja, sa opiera jednak o jej vlastné skúsenosti či pozorovania pomerov v súdobom Anglicku, jednak – keďže disponuje rozsiahlym prehľadom o domácej i svetovej beletristickej spisbe - využíva memoáre, životopisy, korešpondenciu, historické knihy či ďalšie literárne texty mnohých autoriek i autorov, ako aj svoje vlastné diela, ktoré sa vyjadrujú k danej téme.

Dôsledkom asymetrie v situácii vzdelávania je podobná asymetria v možnosti spoločenského uplatnenia mužov a žien s určitým stupňom vzdelania. Ak predpokladáme, píše v liste Woolf, že vzdelanie ľudí môže prispieť k zmenšeniu vojnového nebezpečia, je paradoxné, že vzdelaný muž sa v očakávaní pomoci obracia na ženy, ktoré nemali šancu získavať také vzdelanie ako ich bratia. Poukazuje pri tom aj na ďalší aspekt tohto paradoxu, keď tvrdí, že bojové inštinkty podporované výchovou a spôsobom života charakterizujú oveľa viac mužov ako ženy, a preto je pre ženy „ťažké posudzovať niečo, na čom nemajú nijakú zásluhu“. Týmto tvrdením však nechce spisovateľka formulovať nijaké generalizujúce výpovede a ukážky zo životopisov vojakov bezvýhradne identifikovaných s touto rolou, resp. s vojnou ako optimálnou životnou šancou na sebarealizáciu, vyvažuje ukážkami z textov básnika, ktoré dosvedčujú, že zďaleka nie všetci muži pokladajú vojnu za takúto výbornú príležitosť a nie sú identifikovaní s rolou bojovníkov.

Kladúc argument k argumentu, Woolf v liste-eseji dokazuje, že “trieda dcér vzdelaných mužov” je tou najslabšou triedou v celom štáte a jej vplyv na spoločenské dianie či na verejnú mienku – bez ohľadu na úsilie žien - je minimálny. Pri hľadaní súvislostí medzi spôsobom života mužov/žien a vojnou si autorka všíma aj také, na prvý pohľad zanedbateľné fenomény ako oblečenie (tak napríklad cez prizmu danej otázky analyzuje moc vojenskej uniformy). Závažnosť problémov sprevádzajúcich asymetrickú situáciu vo vzdelávaní mužov a žien ilustruje spisovateľka na príklade Mary Astell (17. storočie) a jej úsilí založiť kolégium pre ženy; je príznačné, že v tomto úsilí Astell napokon stroskotala - aj v dôsledku zásahu cirkvi, obávajúcej sa, že “vzdelanie sestier vzdelaných mužov by podporilo takpovediac nesprávnu vetvu kresťanskej viery”, takže takáto univerzita nebola založená. Podobnú historickú skúsenosť (opakovala sa v niekoľkých variantoch) komentuje Woolf ironickým konštatovaním, že vzdelanie v anglickej spoločnosti očividne “nemusí byť vždy pozitívnou hodnotou, nie je dobré za každých okolností a nie je dobré pre všetkých, je dobré len pre niektorých a len na niektoré ciele” (s. 45). Ideu Mary Astell sa podarilo zrealizovať až v roku 1870, no kolégium pre ženy muselo o svoje finančné zabezpečenie ťažko zápasiť a sestry vzdelaných bratov, ktoré konečne mohli vstúpiť do priestorov kolégia, si museli vydobýjať práva, ktoré brali ich bratia ako samozrejmé (napríklad používanie titulov po absolvovaní štúdia), nehovoriac o tom, že tieto kolégiá sa nemohli stať právoplatnými členmi univerzity, takže vzdelané sestry boli vlastne vylúčené aj z akýchkoľvek diskusií o spôsoboch vzdelávania, prípadne o ich reformách, ktoré by boli - aj v kontexte utvárania postojov k vojne - nesmierne potrebné.

Ako azda najzaujímavejšiu pasáž knihy som vnímala úsek, kde Woolf predkladá projekt, či skôr víziu nového kolégia, v ktorom by sa vzdelávanie a výchova odvíjali od radikálne iných princípov a stáli by na báze celkom odlišných postojov a hodnôt, ako tomu bolo dovtedy (dodajme, že v mnohom až doteraz). Kritický rozmer spisovateľkinho myslenia tu prerastá do tvorby nových koncepcií vzdelávania, a aj chápania samotného vedenia, jej sociálna kritika ústi do sociálnej utópie (utopický charakter má jej projekt, žiaľ, ešte aj dnes, ba v istých ohľadoch možno práve dnes); utópia však vždy niesla v sebe stimulujúci potenciál, rada by som verila, že ani potenciál woolfovskej utópie sa v kratšej či vzdialenejšej budúcnosti nestratí. Podľa môjho názoru by si rozbor tohto projektu zaslúžil samostatnú pozornosť, napríklad už len komparáciu s podobnými víziami rozvíjanými v dielach Thomasa Moora, T. Campanellu či F. Bacona, na tomto mieste sa však pokúsim aspoň o stručnú rekonštrukciu jeho základných prvkov.

Pozoruhodný je samotný cieľ vzdelania (poznania), ako ho vytyčuje Woolf; cieľom získavania poznania podľa nej rozhodne nemá byť umenie ovládať iných ľudí, zabíjať, ani získavať pôdu či kapitál, cieľom tohto nového kolégia nemá byť segregácia a špecializácia, ale spájanie. V súvislosti s rozvíjaním vzdelania sa tu dôraz kladie na umenie medziľudských vzťahov, umenie pochopiť život a myslenie iných ľudí. Takto nadobudnuté umenie by malo slúžiť tomu, aby “myseľ a telo mohli spolupracovať”, aby sa darilo objaviť, “ktoré kombinácie môžu z ľudského života vytvárať dobrý a zdravý celok” (s. 58-59). Základnými princípmi pôsobenia na takomto kolégiu a pôsobenia jeho samotného v spoločnosti by boli princípy, ktoré by sme mohli nazvať princípmi popierajúcimi dichotómiu tela/mysle, prírody/kultúry, ale aj princípmi nezištnosti, skromnosti, radosti z intelektuálneho či emocionálneho dávania a prijímania, zo vzájomného obohacovania. Život na takomto kolégiu vykresľuje Woolf ako slobodný a jednoduchý. “Ľudia, ktorí milujú štúdium pre samotné štúdium, sem budú prichádzať ochotne a s radosťou. Hudobníci a hudobníčky, maliari a maliarky, spisovatelia a spisovateľky by tam ochotne vyučovali, lebo by sa tam veľa naučili. Čo už môže byť väčšou pomocou pre píšuceho človeka, ako diskutovať o umení s ľuďmi, ktorí nerozmýšľajú o skúškach či hodnostiach alebo o tom, aký úžitok či akú slávu im môže literatúra priniesť, ale o umení ako takom?” (S. 59.)

Nové kolégiá majú teda utvárať podmienky pre nový typ vzdelania, ba viac, majú podporovať na základe tohto nového vzdelania vznik nového, kvalitnejšieho spôsobu prežívania, preto je však potrebné, aby nové “chudobné” kolégiá nekopírovali staré (mužské) kolégiá, ale hľadali svoje vlastné - alternatívne – cesty. V uskutočnení takejto alternatívy vidí spisovateľka prostriedok, ktorým možno pomôcť zabrániť vojne. Takýto záver uvažovania o probléme tlmočí aj v odpovedi pisateľovi listu, ktorý žiadal podporiť spoločnosť usilujúcu zabrániť vojne. Prvú guineu dáva spisovateľka nie onomu pisateľovi, ale čestnej pokladníčke fondu na prestavbu kolégia pre dievčatá, pretože investíciu do vzdelania žien pokladá - v súlade so svojimi argumentmi - za čin, ktorý môže veľmi konkrétne pomôcť zabrániť vojne.

Druhá esej - o druhej guinei - je pokračovaním argumentácie v prospech podpory vzdelania a uplatnenia žien. Woolf ho píše v súvislosti s listom od ďalšej dobrovoľnej pokladníčky, tentoraz žiadajúcej finančný príspevok pre spoločnosť na podporu dcér vzdelaných mužov, aby tieto mohli získať po ukončení vzdelania zamestnanie v kvalifikovaných profesiách. A opäť sledujeme argument za argumentom, dokazujúcim potrebu existencie takejto spoločnosti, pretože získaním vzdelania sa ešte zásadným spôsobom nevyriešila problematika postavenia žien. Tie môžu, ako Woolf dokumentuje štatistikami či inými materiálmi, oveľa ťažšie obsadzovať adekvátne pozície v zamestnaní a získať aj adekvátne finančné ohodnotenie ako ich vzdelaní bratia, a teda získať aj istý spoločenský vplyv na dianie. Spisovateľka siaha za rôznymi dobovými dokumentmi, aby priblížila atmosféru spoločnosti a jej naladenie (naladenie tých, čo v nej majú dominantné postavenie a moc rozhodovať) voči právu žien na adekvátne uplatnenie a ohodnotenie. Výrečné sú citáty z dobovej tlače typu: “...mnohé problémy, ktoré sa teraz tak nakopili medzi ľuďmi v tejto oblasti (administratíva), možno odstrániť politikou zamestnávania mužov namiesto zamestnávania žien, a to všade, kde sa len dá ... Keby muži vykonávali tú prácu, ktorú dnes vykonávajú tisícky mladých žien, muži by boli schopní uživiť tieto ženy a držať ich v slušných podmienkach doma. Veď domácnosť je skutočným miestom pre ženy ... Je načase, aby vláda nástojila na tom, aby zamestnávatelia vo väčšej miere zamestnávali mužov, a umožnili im tak oženiť sa so ženami, ktoré dnes nemajú ako získať... “ (s. 89-90). Možno je to prisilné, ale Woolf hľadá paralely medzi podobnými citátmi a ukážkami z prejavov A. Hitlera (“Svet ženy, to je jej rodina, jej manžel, deti a jej domácnosť...”), zvýrazňujúc tak možné politické konzekvencie existujúcej asymetrie v náhľadoch na práva oboch rodov. Autoritatívne situovanie žien do domácnosti, do súkromnej sféry sa dialo rozličnými mechanizmami, na presviedčanie mladých žien, ktoré mohli mať ambície vykročiť zo súkromného priestoru, sa používali rôzne spôsoby mierneho alebo aj menej mierneho nátlaku. V súvislosti s týmto problémom analyzuje Woolf fenomén tzv. infantilnej fixácie, ktorý sa - ako ukazuje opäť na viacerých dobových dokumentoch - pestoval v rodine i v spoločenských štruktúrach a ktorého funkciou bolo utužovať v dcérach pocit, že nemajú opúšťať otcov. Tento fenomén fungoval dostatočne silne na to, aby zväzoval ruky ženám, najmä ak, povedané so spisovateľkou, celá viktoriánska spoločnosť bola “otcom postihnutým infantilnou fixáciou” (s. 228-229): symbolická postava otca pôsobila nielen v súkromí, ale aj na verejnosti, kde sa otcovia zoskupovali do rôznych spoločností i profesií, chrániac ich pred ženskou prítomnosťou. Choroba, vtedy ešte nediagnostikovaná ako “infantilná fixácia”, bujnela a stávala sa agresívnejšou, zanechávajúc jasne čitateľné stopy v mnohých životopisoch (ilustratívne sú napríklad životopisy Charlotte Brontë či Elizabeth Barrett).

Ďalšie závažné otázky o odlišných možnostiach prístupu mladých mužov a žien k vzdelaniu a aj o odlišných možnostiach vzdelaných mužov a žien zaujať v spoločnosti adekvátne miesto si spisovateľka kladie pri pohľade “z najvyššieho oblôčka” na pohybujúci sa sprievod, v ktorom kráčajú “naši bratia”, študujúci na prvotriednych súkromných stredných školách a univerzitách. Z tejto svojej - pre ženy dobovo príznačnej - pozície vidí, ako kroky bratov smerujú nahor, vedú ich k solídnym kariéram, k bohatstvu, moci, prestíži... a vidí aj to, že rokmi sa síce situácia čiastočne zmenila a “na chvoste sprievodu sa plahočí aj neveľa žien”, ktorým sa podarilo získať vzdelanie, ale napriek tomu ostávajú “na chvoste sprievodu” a tam im možno víria v hlave podobné otázky, aké vyslovuje Woolf vo svojej eseji: Bolo zmyslom zápasov o emancipáciu to, aby sa vzdelané ženy pripojili k sprievodu vzdelaných mužov? Za akých podmienok sa k nemu vôbec možno pripojiť, za akých je to pre ženy perspektívne? A neprepočuteľná je aj otázka: Kam povedie vzdelané ženy tento sprievod vzdelaných mužov? Práve túto poslednú otázku pokladám za kardinálnu - jednak v kontexte určujúcej témy (súvislosť vzdelania s možnosťou zabrániť vojne), jednak v kontexte, ktorý ma zaujíma ako epistemologičku: dotýka sa totiž samotnej povahy poznania (vymedzenia jeho prostriedkov a cieľov), na ktoré sa doposiaľ orientovala naša civilizácia, dotýka sa vzťahu poznania a hodnôt, s ktorými je poznanie späté vo svojich východiskách, metódach, spôsoboch tvorby i v aplikáciách, dotýka sa charakteru projektov už nielen teoretických, ale aj praktických, v ktorých sa poznanie stáva bázou pre materiálno-predmetnú spoločenskú činnosť.

V pozadí týchto otázok možno vytušiť istú mieru skeptickej naladenosti voči smeru, ktorý vytyčuje baconovsko-descartovská tradícia európskeho myslenia (dichotómia tela/mysle, prírody/kultúry, objektu/subjektu) a ktorý sa zásadne nekorigoval ani na prahu 21. storočia, hoci vyvoláva oprávnené výhrady. Isteže, bolo by priveľmi zjednodušujúce zaujať jednoznačne negatívne stanovisko k dosiahnutým výsledkom našej civilizácie a prisúdiť vinu za jej negatíva (napr. ekonomický redukcionizmus, redukciu racionality na účelovú racionalitu, redukciu ľudskej bytosti na funkciu výkonného producenta/konzumenta) mužským aktérom histórie, faktom však je, že tú podobu, ktorú dnes naša civilizácia má, získavala aj v dôsledku dlhodobej mužskej dominancie. Nedá mi v tejto súvislosti nespomenúť nemeckú spisovateľku Christu Wolf, ktorá v 4. prednáške k románu Kassandra vyslovila - uvažujúc o súčasnej civilizácii - podobné otázky: Muselo dôjsť až k tomu, pýta sa táto vynikajúca prozaička i esejistka, že teraz stojí muž sám pred prírodou - nie v nej, lež proti nej? A kladie i ďalšiu otázku o tom, či je neprimerané nazdávať sa, že by dnes myslenie - keby na ňom boli ženy spolupracovali za posledných vyše dvetisíc rokov - malo iný život... Ak by sa ženy, dajme tomu, povedané teraz už opäť s Virginiou Woolf, nielen plahočili na chvoste sprievodu vzdelaných mužov, ale sa vo väčšom počte zaraďovali aj do jeho poprednejších častí (dosahovali v profesionálnej kariére vyššie pozície), ako tomu dnes v mnohých krajinách je, ak by však preberali a mechanicky si osvojovali jestvujúce schémy myslenia (koncepcie, metódy, ciele), ako aj jestvujúce schémy prežívania, bolo by to pre ne skutočným víťazstvom - a znamenalo by to prínos pre celú civilizáciu? Celkom logicky sa z týchto otázok odvíjajú ďalšie úvahy o potrebe nielen reformovať spôsoby poznávania, ale aj o potrebe nanovo premyslieť a prehodnotiť samotné epistemologické, ba aj ontologické koncepcie, nanovo reflektovať doterajšie chápanie človeka, prírody, spoločnosti.

Presmerujme teraz pohľad na sprievod vzdelaných mužov tak, že sa upriamime viac na sledovanie dôsledkov ich kráčania v sprievode pre život týchto vzdelancov, a to nielen pre profesionálny život. Woolf - hoci z “najvyššieho okienka” - prenikavo dovidí aj do tejto sféry a je pri hodnotení spôsobu života vzdelaných mužov veľmi kritická. Všíma si predovšetkým istú jeho deformáciu, ktorá súvisí s redukciou ľudskej bytosti na vykonávateľa úspešných profesionálnych kariér, všíma si obete, ktoré treba kvôli kariére v silne konkurenčnom prostredí prinášať, a radí medzi ne stratu schopnosti estetického zážitku, schopnosti rozhovorov - obyčajných, ľudských, stratu citu pre mieru, schopnosti vnímať rozmanitosť sveta. Spisovateľka tu podáva brilantnú analýzu človeka - profesionála v spoločnosti, ktorá je orientovaná na konkurenciu, výkon, zisk, úspech a materiálny blahobyt, z ktorej sa však vytrácajú hodnoty duchovné, intelektuálne, morálne. Ideu, že princíp konkurencie nie je nutný na to, aby sa stimuloval záujem o činnosť, rozvíja Woolf v úvahách taktiež v súvislosti so športovými hrami. Aj na tomto poli vykresľuje alternatívy k jestvujúcim praktikám, argumentujúc, že motivácia cez prísľub víťazstva, odmeny - v danom prípade v podobe rôznych cien, pohárov a ceremónií - vôbec nemusí byť samozrejmá či “prirodzená”, ale je kultúrne pestovaná, preto by mal byť možný experiment inak formovať ľudskú mentalitu, kultivovať iné sklony, čo by v konečnom dôsledku mohlo mať vplyv na zásadne iný charakter osobnosti, spoločnosti, medziľudských vzťahov. Priznám sa, že k predstavám takéhoto experimentu prechovávam celoživotné sympatie a jeho rôzne myšlienkové podoby predstavujú pre mňa jeden z najpríťažlivejších aspektov vo feministických projektoch.

Ak by sa však ženy včleňovali do sprievodu vzdelaných mužov, tvrdí Woolf, a myslím, že skúsenosť nedáva dôvod pochybovať o jej tvrdení, ak by imitovali a vlastnými životmi reprodukovali vzory vytvorené mužmi, stratili by šancu na zmenu hodnôt ovplyvňujúcich priebeh individuálneho prežívania aj charakter spoločnosti, premrhali by tým príležitosť na tvorbu nového, alternatívneho a optimálnejšieho sveta. Ako teda vstupovať do radov vzdelaných mužov, pýtame sa spolu so spisovateľkou, ako sa začleňovať do ich sprievodu, a nepodľahnúť pritom deformáciám, ktoré postihli účastníkov tohto sprievodu, ako fungovať v etablovaných sociálnych rolách, a zostať napriek tomu ľudskými bytosťami - to znamená aj bytosťami, ktoré chcú a môžu zabrániť vojne? Jedno je isté: ak by ženy pri tvorbe svojich vízií napodobňovali jestvujúce kultúrne vzory, ich identita by sa rozplynula v starých identitách určených mužskou kultúrou. Ak by sa tak stalo, píše Woolf v liste žiadateľovi podpory pre spoločnosť na zabránenie vojne, “vkĺzli by sme do starých koľají, nasledovali by sme vás, opakovali by sme vaše slová a ešte väčšmi by sme prehlbovali ryhu, do ktorej naša spoločnosť vkĺzla ako ihla na gramofóne, ktorý neznesiteľne jednohlasne omieľa: ’Tristo miliónov na zbrojenie.’ Nemohli by sme uskutočniť svoju predstavu spoločnosti, ktorú nám pomohla v duchu sprítomniť naša vlastná skúsenosť so ‘spoločnosťou’...”

Kým Virginia Woolf rozdá tri guiney, kým dá tento slobodný a dobrovoľný dar tým, ktorí sa na ňu obrátili s prosbou o pomoc a o podporu svojho manifestu, preskúma ešte nejednu súvislosť medzi vzdelaním a možnosťou zabrániť vojne, sformuluje ešte nejednu otázku prekračujúcu horizont tematického východiska, píšuc tak svoj vlastný manifest na ochranu kultúry, intelektuálnej slobody, na ochranu ľudskosti i zabráneniu vojne - a v rámci tohto svojho manifestu predostiera svoje vízie lepšieho sveta, sveta bez vojen, beštialít, nespravodlivostí, sveta vzájomnej ľudskej solidarity, k tvorbe ktorého môžu prispieť aj vzdelané ženy. Aby sa tak však stalo (vyplýva to z celej jej argumentácie), musia vytvoriť skutočnú alternatívu, svoje vlastné slová, svoje vlastné metódy a cesty. Woolf nedáva na zložité otázky hotové odpovede, ale predsa len dostatočne zreteľne naznačuje predstavy o možných alternatívach, ktoré navrhuje utvárať na celkom odlišných princípoch. Ako som už spomenula v súvislosti s “novými kolégiami”, dôležitú úlohu hrá podľa nej princíp, ktorý by som nazvala princípom odmietajúcim kalkuláciu so ziskom či “trhové počty”, zato však podčiarkujúcim istú mieru nezištnosti, vykonávanie činnosti kvôli radosti z nej samej, nie kvôli vonkajšiemu efektu, či už ide o spoločenskú prestíž, alebo o finančnú odmenu. (Woolf si, samozrejme, uvedomovala nutnosť ekonomickej nezávislosti žien a dožadovala sa, aby ženy dostávali za rovnakú prácu rovnaké mzdy ako muži, navrhovala dokonca aj to, aby štát vyplácal mzdy matkám, kriticky sa však vyjadrovala k preceňovaniu, až jednostrannému zdôrazňovaniu peňazí - napríklad ako hlavného motivačného faktora.) V dnešnej dobe, keď sa nám pred očami všetko, vrátane ľudských schopností, premieňa na dobre alebo horšie predajný tovar, znie výzva odsudzujúca predávanie mozgu, ale aj umeleckého cítenia či iného (nielen) duchovného produktu ako nereálna, archaická, ako vrchovate, ba až provokujúco neprístojná disonantná utópia, taká je však súčasť údelu všetkých utópií, inak by nemali šancu prerastať v budúcnosti do stimulov a výziev na korekciu nedostatkov v jestvujúcej spoločenskej realite. Pripúšťam, že by bolo možné sporiť sa o správnosti či vierohodnosti podobnej utópie (jednotlivých jej prvkov a aspektov) na prahu 21. storočia, nazdávam sa však, že práve dnes by sme ju nemali prehliadnuť, prepočuť jej “disonantné” tóny, jej podnecovanie ku kritickému mysleniu. Oň, o myslenie, oslobodené od predsudkov, stereotypov a falošných lojalít, ale aj od dravej súťaživosti a jednostrannej zameranosti na výkon, úspech a efekt, o myslenie oslobodené od nenásytnosti, brutality a útočnosti išlo tejto spisovateľke predovšetkým: o kritické myslenie a o odvahu sformulovať jeho výsledky, nech by boli akokoľvek nesúzvučné s dobovou rétorikou a spoločenským očakávaním. Tak, ako to urobila ona sama (aj) v prípade odpovede na žiadosť o podporu manifestu na zabránenie vojne. “Najlepšie vám pomôžeme odvrátiť vojnu nie tým, že vstúpime do vašej spoločnosti,” napísala adresátovi listu, “ale tým, že zostaneme vo svojej spoločnosti, no budeme pracovať na našom spoločnom cieli... Je ním presadiť právo pre všetkých mužov aj ženy – aby boli v ich osobách ctené princípy Spravodlivosti, Rovnosti a Slobody...” (s. 241-242). Taký je záver odpovede na list požadujúci podporu žien pri zabránení vojne, také sú spisovateľkine návrhy na zlepšenie situácie vo svete, na utvorenie nového typu vzdelania, profesionálneho pôsobenia, žitia.

Kniha Tri guiney by celkom iste bola mala čo povedať našim čitateľkám a čitateľom už v dobe svojho vzniku, trvalo však viac ako polstoročie, kým si našla cestu k nám; i tak som veľmi rada, že Aspekt jej túto oneskorenú, no zároveň i dnes veľmi aktuálnu cestu do nášho priestoru otvoril.

In: Aspekt 1/2002 – Telo sa stalo slovom

Titulná strana knihy Mary Astell Charlotte Brontë Elizabet Barrett Christa Wolf

Ako citovať tento článok

 

o aspekte

vyhľadávanie

vo webzine
v celom webe

ňjúvinky

ak chcete dostávať aktuálne informácie, vpíšte váš e-mail:

knihy

ak si chcete kúpiť knihu, vložte ju do nákupnej tašky

odkazovačka

glosar

dôležité rodové pojmy

ruzovyamodrysvet.sk

rod v pedagogike

linky na výmenu