AspektIN

vydávame

informujeme

študujeme

Postaviť feminizmus opäť na nohy

Silvia Federici

15. máj 2008

Odvtedy, čo som sa začala angažovať v ženskom hnutí, uplynulo už takmer štrnásť rokov. Najprv som si udržiavala určitý odstup. Chodila som na stretnutia, no s výhradami, pretože pre mňa ako „politico" bolo ťažké zlúčiť feminizmus s „triednou perspektívou". Aspoň tak som si to zdôvodňovala. Pravdepodobnejšie však je, že som si nechcela priznať identitu ženy po tom, čo som všetky svoje snahy vkladala roky do toho, že ma budú brať ako muža. Na to, že som sa nakoniec stala presvedčenou feministkou, mali zásadný vplyv dve skúsenosti. Tou prvou bolo moje spolužitie s Ruth Geller, ktorá sa medzičasom stala spisovateľkou a vo svojom diele Zrodenie ženy (Seed of a Woman) zaznamenala začiatky hnutia a ktorá sa z môjho zotročenia mužmi neprestajne vysmievala, a to spôsobom typickým pre feminizmus svojej doby. Druhou zásadnou skúsenosťou bolo pre mňa čítanie textu Moc žien a subverzia komunity (1970) od Mariarosy Dalla Costy, pamfletu, ktorý sa stal jedným z najkontroverznejších feministických dokumentov. Po jeho dočítaní som zistila, že som našla domov, svoj kmeň a svoje vlastné ja ako žena a feministka. Tam pramení aj moja angažovanosť v hnutí „Mzdy za prácu v domácnosti" (Wages for Housework), ktoré organizovali ženy ako Dalla Costa a Selma James v Taliansku a Británii. Odtiaľ pochádza aj rozhodnutie organizovať skupiny tohto hnutia (v roku 1972) aj v tejto krajine (v USA, pozn. prekl.).

Zo všetkých názorových prúdov, ktoré sa v ženskom hnutí objavili, bolo hnutie „Mzdy za prácu v domácnosti" pravdepodobne najkontroverznejšie a malo aj najviac nepriateľov. Myslím, že marginalizácia boja za mzdy za prácu v domácnosti bola vážnou chybou, ktorá ženské hnutie oslabila. Viac ako kedykoľvek predtým si dnes myslím, že ak má ženské hnutie znova dosiahnuť svoj rozmach a ak nemá byť redukované iba na ďalší pilier systému meritokracie, musí sa postaviť tvárou v tvár k materiálnym podmienkam života žien.

Dnes sú naše možnosti formulované presnejšie, môžeme totiž posúdiť, čo sme dosiahli, a jasnejšie vidíme aj obmedzenia a možnosti minulých stratégií. Napríklad, naozaj ešte môžeme viesť kampaň za „rovnakú odmenu za rovnakú prácu", keď sa mzdové rozdiely objavujú aj v oblastiach, ktoré boli tradične obsadené mužskou robotníckou triedou? Alebo, môžeme si dovoliť váhanie v odpovedi na otázku „kto je naším nepriateľom", keď útok na pracujúcich mužov v podobe nezamestnanosti spôsobenej zavádzaním technológií a vo forme krátenia miezd sa používa aj na kooptáciu našich požiadaviek? A môžeme stále veriť tomu, že oslobodenie sa začína tým, že „dostaneme prácu a vstúpime do odborov", keď za tú prácu dostávame minimálnu mzdu a odbory sú schopné dojednať iba podmienky našej porážky?

V šesťdesiatych rokoch, keď bolo ženské hnutie v začiatkoch, sme verili, že je to práve na nás, ženách, aby sme prevrátili svet naruby. Sesterstvo (sisterhood) bolo výzvou vybudovať spoločnosť, ktorá by nebola založená na mocenských vzťahoch, v ktorej by sme sa učili spolupracovať a na základe rovnosti zdieľať bohatstvo našej práce aj práce, ktorú pred nami vytvorili predošlé generácie. Sesterstvo bolo taktiež vyjadrením masového odmietnutia byť ženami v domácnosti, teda byť v pozícii, ktorú sme všetky považovali za prvotnú príčinu našej diskriminácie. Podobne ako iné feministky pred nami aj my sme zistili, že naším otroctvom, našou plantážou je kuchyňa, a ak sa chceme oslobodiť, musíme sa najskôr zbaviť identifikácie s prácou v domácnosti. Ako povedala Marge Piercy, musíme odmietnuť byť „super kúlovým nič" (grand coolie damn). Chceli sme získať kontrolu nad svojimi telami a sexualitou, chceli sme skoncovať so zotročujúcou nukleárnou rodinou, so závislosťou od mužov, chceli sme preskúmať, akými bytosťami by sme chceli byť, keď sa zbavíme jaziev, ktoré na nás zanechali storočia vykorisťovania. Napriek vznikajúcim politickým rozdielom boli práve toto ciele ženského hnutia a my sme začali boj na všetkých frontoch, aby sme ich dosiahli. No žiadne hnutie nemôže existovať a rásť bez toho, aby si vypracovalo strategické perspektívy, ktoré budú jeho zápasy zjednocovať a ktoré sprostredkujú jeho dlhodobé ciele s možnosťami otvorenými pre prítomnosť. Práve takýto zmysel pre stratégiu v ženskom hnutí chýba, a preto sa hnutie neustále pohybovalo medzi utopickým rozmerom, ktorý postuloval potrebu totálnej zmeny, a každodennou praxou, ktorá predpokladala nemennosť systému inštitúcií.

Jedným z hlavných nedostatkov ženského hnutia je jeho tendencia preceňovať rolu uvedomenia v kontexte sociálnej zmeny, ako keby zotročenie bolo stavom mysle a oslobodenie sa dalo dosiahnuť vôľou. Predpokladá sa, že keby sme chceli, mohli by sme prestať byť vykorisťované mužmi a zamestnávateľmi, mohli by sme vychovávať deti podľa našich predstáv, mohli by sme vystúpiť a tu a teraz zmeniť náš každodenný život revolučným spôsobom. Niektoré ženy nepochybne mali silu podniknúť takéto kroky, takže zmena ich života sa vlastne môže javiť ako ich vlastné rozhodnutie. No pre milióny ďalších by takéto odporúčania viedli len k pocitu viny, keďže nemajú podmienky na vytvorenie takých materiálnych možností, ktoré by im umožnili tieto rady zrealizovať. A keď sa nastolila otázka materiálnych podmienok, hnutie sa rozhodlo vynakladať úsilie na to, čo sa zdalo byť kompatibilné so štruktúrou ekonomického systému, a nie na to, čo by rozšírilo našu sociálnu základňu, a poskytlo tak novú moc všetkým ženám.

Hoci „utopický" moment hnutia sa nikdy úplne nevytratil, feminizmus čoraz viac pracuje v rámci, v ktorom sa systém - jeho ciele, priority, objem produktivity - nespochybňuje a diskriminácia na základe pohlavia sa javí ako zlyhanie inak dokonalej inštitúcie. Feminizmus sa začal stotožňovať s dosiahnutím rovnosti príležitostí na trhu práce, od továrne až po zasadačku veľkej korporácie, s dosiahnutím rovného postavenia s mužmi a s premenou nášho života a osobnosti tak, aby vyhovoval našim novým produktívnym úlohám. Takéto „opustenie domácnosti" a „nástup do práce" ako nevyhnutnú podmienku nášho oslobodenia spochybňovalo už na začiatku 70. rokov len málo feministiek. Pre liberálky bola práca obostretá pôvabom kariéry, pre socialistky zase znamenala, že ženy „sa zapoja do triedneho boja", a budú tak ťažiť zo skúseností získaných pri vykonávaní „spoločensky užitočnej, produktívnej práce". V oboch prípadoch sa to, čo bolo pre ženy ekonomickou nevyhnutnosťou, povýšilo na stratégiu, z pohľadu ktorej sa samotná práca zdala byť momentom oslobodenia. Strategický význam pripisovaný „vstupu žien na pracovisko" možno posúdiť podľa širokej opozície voči našej kampani za mzdy za prácu v domácnosti, ktorú obvinili z ekonomizácie a inštitucionalizácie postavenia žien ako žien v domácnosti. Pritom požiadavka miezd za prácu v domácnosti bola rozhodujúca z mnohých pohľadov. Po prvé, brala do úvahy to, že práca v domácnosti je práca - je to práca na produkcii a reprodukcii pracovnej sily - a z tohto pohľadu odhalila enormné množstvo neplatenej práce, ktorú nikto v tejto spoločnosti nevidí a neberie do úvahy. Požiadavka miezd za prácu v domácnosti naznačila aj to, že práca v domácnosti je problém, ktorý máme spoločné všetky. Poskytuje teda možnosť zjednotenia žien okolo spoločného cieľa a umožňuje boj v oblasti, kde sme najsilnejšie. A nakoniec sa nám zdalo, že „získanie práce" ako hlavná podmienka dosiahnutia nezávislosti od mužov by odcudzila tie ženy, ktoré nechcú pracovať mimo domu, lebo už beztak pracujú dosť tvrdo, keď sa starajú o svoje rodiny. Ak „pôjdu do práce", urobia to preto, lebo potrebujú peniaze, a nie preto, lebo to považujú za skúsenosť, ktorá by pre ne bola oslobodzujúca. A to najmä vzhľadom na to, že „mať zamestnanie" vás nikdy neoslobodí od práce v domácnosti.

Boli sme presvedčené o tom, že ženské hnutie by nemalo stanovovať modely, ktorým by sa ženy mali podriadiť, ale malo by radšej vyvíjať stratégie, ktoré rozšíria naše možnosti. Pretože akonáhle sa získanie práce začne považovať za nevyhnutnú podmienku nášho oslobodenia, potom ženu, ktorá odmieta vymeniť prácu v kuchyni za prácu v továrni, nevyhnutne označia za spiatočnícku, a okrem toho, že táto žena bude hnutím prehliadaná, jej problémy sa označia za jej vlastnú vinu. Je pravdepodobné, že ženy, ktoré sa neskôr mobilizovali v New Moral Majority (Nová morálna väčšina) [1], by bolo možné získať pre hnutie, ak by toto zohľadňovalo ich potreby. Často sa stávalo, že potom, čo sa niekde objavil článok o našom hnutí alebo sme boli pozvané do rádia, dostali sme desiatky listov od žien, ktoré nám hovorili o svojom živote alebo len jednoducho napísali: „Vážený pane, čo mám robiť, aby som dostávala mzdu za prácu v domácnosti?" Ich príbehy boli stále rovnaké. Pracovali ako otrokyne bez voľného času a vlastných peňazí. Písali nám aj staršie ženy, ktoré živorili, odkázané iba na sociálne dávky, a pýtali sa nás, či môžu mať mačku, lebo sa boja, že keď na to príde sociálny pracovník či pracovníčka, znížia im dávky. Čo mohlo ženské hnutie ponúknuť týmto ženám? Choďte von a zožeňte si prácu, aby ste sa mohli pripojiť k bojom robotníckej triedy? Ich problém naopak spočíval v tom, že sa napracovali až priveľa. Osem hodín pri pokladni alebo za bežiacim pásom je sotva lákavá ponuka, keď sa okrem toho musíte zvŕtať doma okolo muža a detí. Často sme prízvukovali, že potrebujeme viac času a peňazí, nie viac práce. A potrebujeme aj škôlky, ale nie preto, aby sme sa oslobodili a mohli viac pracovať, ale aby sme si mohli vyjsť na prechádzku, pokecať s kamarátkami alebo ísť na ženské stretnutie.

Požiadavka miezd za prácu v domácnosti mala v úmysle otvoriť boj priamo v otázke reprodukcie a dokázať, že výchova detí a starostlivosť o ľudí je spoločenskou zodpovednosťou. V budúcej spoločnosti, v ktorej nebude existovať vykorisťovanie, sa rozhodneme, ako s touto zodpovednosťou najlepšie naložíme a ako si ju rozdelíme. Vyžadovať spoločenskú zodpovednosť v spoločnosti, kde všetky naše vzťahy riadia peniaze, je vlastne žiadať, aby tí, ktorí majú prospech z našej práce v domácnosti (obchod a štát ako „kolektívny kapitalista"), za ňu aj platili. V opačnom prípade budeme podporovať mýtus - pre nás ženy obzvlášť drahý -, že vychovávanie detí a služba tým, ktorí pracujú, je súkromná, osobná vec, a že je to len „mužská kultúra", čo môže za dusivú atmosféru, v ktorej žijeme, milujeme a združujeme sa. Ženské hnutie si však, nanešťastie, otázku reprodukcie veľmi nevšímalo, a ak si ju všímalo, tak ponúkalo iba individuálne riešenia, ako napríklad rozdelenie si práce v domácnosti s manželom. Tie však neboli alternatívou k izolovaným zápasom, ktoré mnohé z nás už viedli aj tak. Dokonca aj počas bojov za interrupcie sa mnohé feministky zasadzovali iba za právo nemať deti, aj keď je to iba jeden aspekt kontroly nad našimi telami a voľby v otázkach reprodukcie. Čo ak chceme mať deti, ale ich výchovu si budeme môcť dovoliť len za cenu toho, že nebudeme mať žiadny čas pre seba a neustále nás budú sužovať finančné problémy? Pretože kým práca v domácnosti nebude platená, nebude existovať žiadny dôvod na poskytovanie sociálnych služieb, potrebných na zmenšovanie objemu našej práce. Toto možno podložiť faktom, že aj napriek silnému ženskému hnutiu sa počas celých sedemdesiatych rokov znižovali dotácie pre škôlky. Mala by som dodať, že požiadavka miezd za prácu v domácnosti nikdy neznamenala iba výplatnú pásku. Znamenala aj viac sociálnych služieb, a najmä bezplatné sociálne služby.

Bol to len utopický sen? Mnohé ženy si to mysleli. V každom prípade, viem, že v dôsledku študentského hnutia sú autobusy v niektorých talianskych mestách v čase, keď idú študentky a študenti do školy, zadarmo. Takisto v Aténach je do deviatej hodiny ráno, teda v čase, keď väčšina ľudí cestuje do práce, doprava metrom zadarmo. A to nie sú bohaté krajiny. Prečo by teda v USA, kde sa akumuluje väčšie bohatstvo než kdekoľvek inde na svete, mala byť požiadavka bezplatnej dopravy pre ženy s deťmi nerealistická, hoci je známe, že tri doláre za cestu, bez ohľadu na to, aké vyspelé je vaše uvedomenie, vás nevyhnutne väznia doma. Požiadavka miezd za prácu v domácnosti bola stratégiou opätovného prisvojenia, ktorá mala rozšíriť povestný „koláč", na ktorý majú pracujúci ľudia v tejto krajine právo. Znamenalo by to však zásadnú redistribúciu bohatstva v prospech žien a pracujúcich, pretože nič by prácu v domácnosti nezbavilo rodovej determinácie tak rýchlo, ako finančná odmena za ňu. Zažili sme však časy, keď boli peniaze neslušným slovom pre mnohé feministky.

Jedným z dôsledkov odmietania miezd za prácu v domácnosti bolo, že sa nevyvinulo takmer žiadne úsilie na mobilizovanie sa proti útokom na vyplácanie sociálnych dávok, ktoré sa objavovali od začiatku sedemdesiatych rokov. Tým sa podkopali zápasy matiek, ktoré boli závislé od finančnej podpory. Pretože ak je pravda, že práca v domácnosti by nemala byť platená, potom ženy, ktoré sú závislé od prídavkov, nemajú nárok na peniaze, ktoré dostávajú. Štát má v takom prípade pravdu, keď sa ich snaží „donútiť pracovať". Postoj väčšiny feministiek k matkám závislým od finančnej podpory sa podobal všeobecnému postoju k „chudobným". Teda, síce s nimi súcítime, ale neidentifikujeme sa s ich podmienkami, hoci vo všeobecnosti sa uznával názor, že „od radu na sociálnu podporu nás delí len manžel".

Ďalší príklad rozkolu, ktorý hnutie podporovalo svojou politikou, poskytujú dejiny Koalície ženských odborárok (Coalition of Labor Union Women). Feministky sa mobilizovali v roku 1974, keď sa sformovala CLUW (Chicago Women's Liberation Union - Chicagská únia za oslobodenie žien) a stovky feministiek sa zúčastnili na zakladajúcej konferencii v Chicagu v marci toho istého roku. No keď sa konferencie chceli zúčastniť matky závislé od podpory pod vedením Beulah Sanders a ženy štrajkujúcich baníkov z Harlan County, s tým, že aj ony sú predsa pracujúce, boli odmietnuté (hoci so sľubom, že sa môžu zúčastniť „solidárnej večere" v sobotu) so slovami, že konferencia je určená iba pre držiteľky odborárskych preukazov.

Posledných päť rokov nám ukázalo hranice takejto politiky. Každá a každý uzná, že „ženy" sa stali synonymom pre „chudobu", keďže ženské mzdy sústavne klesali v absolútnom meradle i v pomere k mzdám mužov (72% žien pracujúcich na plný úväzok zarába menej než 14 000 dolárov, väčšina má priemerný príjem 9 000 - 10 000 dolárov, ženy s dvoma deťmi na podpore dostávajú najviac 5 000 dolárov - v roku 1983 - pozn. prekl.). Navyše sme prišli o väčšinu dotovaných foriem starostlivosti o deti, veľa žien pracuje doma, robí úkolovú prácu, často pod hranicou minimálnej mzdy, pretože to je jediný spôsob, ako si zarobiť peniaze a postarať sa o deti.

Feministky obviňovali požiadavku miezd za prácu v domácnosti z toho, že ženy v domácnosti by tak boli izolované. Lenže, o čo menej ste izolované, keď musíte pracovať ešte aj popri zamestnaní a nemáte žiadne peniaze na to, aby ste si niekam vyšli, nehovoriac o nedostatku času na politickú prácu? Izoláciou je aj súťaženie s inými ženami o to isté pracovné miesto. V dôsledku tohto súťaženia jedna v druhej vidíme skôr súperky na trhu práce než sestry spojené v boji. Izoláciou je aj súperenie s čiernym alebo bielym mužom o to, koho skôr prepustia. My však nehovoríme, že by sme sa nemali snažiť vydobyť si svoje pracovné miesta. Hovoríme, že hnutie, ktoré sa usiluje o oslobodenie, by malo mať širšiu perspektívu, najmä v krajine ako Spojené štáty, kde úroveň akumulovaného bohatstva a technologického rozvoja robí z utópie konkrétnu možnosť.

Ženské hnutie si musí uvedomiť, že práca neznamená oslobodenie; práca v súčasnom systéme znamená vykorisťovanie, ktoré žiadny pôžitok, hrdosť či tvorivosť neprináša. A aj kariéra je len ilúziou, ak berieme do úvahy sebarealizáciu. Len zriedkavo sa uznáva, že práca s rýchlym kariérnym postupom vyžaduje uplatňovanie moci nad niekým iným, často nad inými ženami, a to hranice medzi nami len prehlbuje. Snažíme sa uniknúť getu továrne či kancelárie preto, aby sme mali viac času a možno aj potešenia, no zisťujeme, že cenou za postup je vzdialenosť, ktorá vstupuje medzi nás a iné ženy. Navyše, keď vyžadujeme disciplínu od ostatných, vyžadujeme ju zároveň aj od seba, čo znamená, že pri vykonávaní týchto typov práce v podstate podrývame vlastné boje.

A ani významný post v akademickej sfére nie je cestou k osobnému naplneniu alebo väčšej kreativite. Pri neexistencii silného ženského hnutia v akademickej sfére môže byť aj táto práca ťaživá, neustále totiž musíte dodržiavať štandardy, na ktoré nemáte vplyv, a čoskoro začnete hovoriť jazykom, ktorý vám nie je vlastný. A z tohto pohľadu je úplne jedno, či učíte euklidovskú geometriu alebo históriu ženského hnutia, aj keď ženské štúdiá sú ešte vždy ostrovčekom, ktorý nám relatívne umožňuje byť „slobodnejšími". Tieto malé ostrovčeky však nepostačujú. Zmeniť sa musí práve náš vzťah k intelektuálnej práci a akademickým inštitúciám. Ženské štúdiá sú vyhradené tým, ktoré si štúdium môžu dovoliť zaplatiť alebo sú ochotné priniesť pre svoje štúdium obeť v podobe ďalších vzdelávacích kurzov po skončení pracovného dňa. Bezplatný prístup do škôl by však mali mať všetky ženy. Ak je totiž vzdelanie tovarom, za ktorý musíme platiť, alebo je len jedným krokom v povestnej „honbe za zamestnaním", potom je akýkoľvek vzťah k intelektuálnej práci takmer nemožný.

V Taliansku v roku 1973 dostali robotníci v kovospracujúcom priemysle do kolektívnej zmluvy 150 vyučovacích hodín počas plateného pracovného času. Vzápätí túto možnosť začalo využívať mnoho ďalších robotníkov, hoci tí to v zmluve nemali. Nedávno vo Francúzsku otvorila Mitterandova školská reforma brány univerzít ženám, a to bez potreby splnenia nejakých vstupných podmienok. Prečo ženské hnutie nenastoľuje otázku liberalizácie univerzít, a to nielen v zmysle výberu predmetov, ale aj čo sa týka zrušenia poplatkov za štúdium?

Ide mi o vybudovanie spoločnosti, kde bude tvorivosť masovým stavom a nie iba darom vyhradeným pre hŕstku šťastných, a to aj keby polovicu z nich mali tvoriť ženy. To, o čom hovorím, sa týka tisícok žien, ktoré sa trápia nad knihou, obrazom alebo nejakou skladbou, ktorú nikdy nedokončia alebo nikdy ani nezačnú, lebo nemajú čas ani peniaze. Musíme tiež rozšíriť naše chápanie tvorivosti. Vo svojej najlepšej podobe znamená tvorivosť angažovanosť v zápase za spoločnú vec spolu s ďalšími ľuďmi, prelamovanie izolácie, pozorovanie zmien vo vzťahoch s ostatnými a objavovanie nových rozmerov v našich životoch. Nikdy nezabudnem na to, ako som sa po prvý raz v živote, bolo to na Silvestra v roku 1970, ocitla v jednej miestnosti spolu s ďalšími päťsto ženami a sledovala s nimi feministický divadelný súbor: v mojom uvedomení to bol skok, aký spôsobilo len málo kníh. V ženskom hnutí touto skúsenosťou prešli masy. Ženy, ktoré nevedeli na verejnosti povedať ani slovo, sa učili rečniť; tie, ktoré boli presvedčené, že nemajú umelecké nadanie, skladali piesne, navrhovali transparenty a plagáty. Bola to silná kolektívna skúsenosť. Na to, aby sme tvorili, však musíme prekonať náš pocit bezmocnosti. Je to síce otrepaná pravda, ale predsa: nemôžeme vytvoriť nič hodnotné, pokiaľ nehovoríme o tom, na čom nám v živote záleží, a pokiaľ nie sme svojím písaním alebo kreslením nadšené. Brecht tvrdil, že ak sa niečo rodí z nudy, tak to môže vyprodukovať len ďalšiu nudu - a mal pravdu. Ale na to, aby sme preniesli naše starosti a radosti na papier alebo do skladby, musíme mať pocit moci, dostatočný na to, aby sme verili, že naše slová budú vypočuté. Preto zaznamenalo ženské hnutie ozajstný rozmach tvorivosti. Príkladom sú časopisy zo sedemdesiatych rokov Notes from the First Year (Poznámky z prvého roku, 1970), No More Fun and Games (Už žiadna zábava a hry, 1970) alebo The Furies (Fúrie, 1971), taký silný jazyk sa zjavil ako blesk z čistého neba, a to po takej dlhej dobe mlčania.

Je to moc - nie však moc nad ostatnými, ale proti tým, ktorí nás utláčajú -, ktorá rozširuje naše uvedomenie, a nie naopak, ako sa chybne predpokladá. Často hovorievam, že naše uvedomenie je rôzne, v závislosti od toho, či sme v uliciach spolu s ďalšími desiatimi tisícmi ženami, či sa združujeme v malých skupinách alebo zostávame samy v spálňach. Toto bola sila, ktorú nám dalo ženské hnutie. Ženy, ktoré ešte pred desiatimi rokmi mohli byť utláčanými ženami v domácnosti na predmestí, sa teraz samy nazývali Čarodejnice, sabotovali svadobné veľtrhy, opovažovali sa rúhať a navrhovali, ako v Manifeste SCUM - Society for Cutting Up Men (1967), zriadenie samovražedných centier pre mužov. Prehlasovali, že keďže sa nachádzame vo veľmi výhodnej pozícii, t.j. na dne, musíme od základov otriasť celým spoločenským systémom. Nakoniec však prevládol umiernený duch hnutia. V súčasnom feminizme prevláda iniciatíva za Dodatok Ústavy USA o rovnosti práv (Equal Rights Amendment - ERA), ako keby cieľom zápasu žien mala byť univerzalizácia pomerov, v ktorých sa nachádzajú muži. Keďže kritika iniciatívy za Dodatok Ústavy USA o rovnosti práv sa zvyčajne považuje za zradu hnutia, musím prízvukovať, že nie som proti legislatíve, ktorá by nás zrovnoprávňovala s mužmi. Som však proti tomu, aby sme sústreďovali celú našu energiu na zákon, ktorý môže mať na naše životy len obmedzený vplyv. Mali by sme sa tiež rozhodnúť, v akom ohľade chceme byť s mužmi rovnoprávne, pokiaľ teda nepredpokladáme, že muži sú už oslobodení. Jeden druh rovnosti by sme však mali odmietnuť, a to vojenskú rovnosť, teda právo žien zúčastňovať sa bojového nasadenia. Toto je cieľ, ktorý organizácie ako NOW (National Organisation for Women) presadzovali dlhé roky a zašlo to až tak ďaleko, že neschválenie Carterovho návrhu povolávať do armády aj ženy sa považovalo takmer za porážku feministiek. Ale ak je feminizmus práve toto, potom feministka nie som, lebo nechcem asistovať americkej imperialistickej politike a pravdepodobne pri tom i zahynúť. Boj za rovnosť práv v takom prípade podkopáva úsilie mužov, ktorí vedú boj proti povinnej vojenskej službe. Totiž, ako môžete legitimizovať svoj boj, keď to, čo odmietate, považuje druhá polovica spoločnosti za privilégium? Ďalším príkladom je legislatíva týkajúca sa ochrany pri práci. Bezpochyby je prijímaná s jediným úmyslom, a to vylúčiť ženy z niektorých zamestnaní a odborov. Falošne sa pritom argumentuje ochranou nášho zdravia. Nemôžeme však žiadať, aby táto ochrana bola zrušená, keď vieme, že v priemere 14-tisíc ľudí v krajine zomrie na následky nehôd na pracovisku, nehovoriac o tých, ktoré a ktorí boli zmrzačení alebo zomierajú pomaly na rakovinu či otravu chemikáliami. V opačnom prípade dosiahneme rovnaké práva na čierne pľúca alebo smrť v bani, čo už ženy - baníčky koniec koncov dosiahli. Musíme zmeniť pracovné podmienky a dosiahnuť, aby bola poskytnutá ochrana všetkým - tak ženám, ako aj mužom. Navyše, iniciatíva za Dodatok Ústavy USA o rovnosti práv sa ani čiastočne nevenuje otázkam práce v domácnosti a výchovy detí, hoci pokiaľ sú tie výlučne našou zodpovednosťou, akákoľvek predstava o rovnosti je odsúdená na to, aby zostala len ilúziou.

Som presvedčená, že práve toto sú témy, s ktorými sa ženské hnutie musí konfrontovať, ak chce byť autonómnou politickou silou. „Ženské otázky" sa určite dostali do širokého povedomia. Feminizmus však riskuje, že sa stane inštitúciou. Sotva existuje politik, ktorý by sa opovážil nesľúbiť večnú oddanosť právam žien. Bodaj by nie, keď to, čo tým myslí, je naše „právo na prácu", pretože naša lacná pracovná sila predstavuje pre systém skutočné bohatstvo. A medzičasom sa feministickými hrdinkami - namiesto Emmy Goldman alebo Mother Jones - stali Sally Ride, prvá žena vo vesmíre, ideálny symbol sebestačnej, vysoko kvalifikovanej ženy, ktorá je schopná dobyť aj tie najvzdialenejšie územia vyhradené pre mužov, alebo pani Wilson, predsedníčka Národného výboru (National Caucus), ktorá sa aj napriek ťarchavosti rozhodla na svoju funkciu kandidovať druhýkrát.

O kríze ženského hnutia svedčí tiež fakt, že v čase, keď sa v tejto krajine odohráva najsilnejší útok na pracujúcich od čias Veľkej hospodárskej krízy, sú hlavnou témou feministických diskusií neresti a cnosti sadomasochizmu.

Glorifikáciu sadomasochizmu vnímam ako krok späť, vzhľadom na vzťahy, v ktorých žena miluje ženu a ktoré sme v hnutí chceli vybudovať. Taktiež si myslím, že sadomasochistické túžby sú produktom spoločnosti, v ktorej je sexualita taká prepletená s mocenskými vzťahmi, že je ťažké oddeliť sexuálny pôžitok od násilia, či už sme jeho vykonávateľkami alebo ho znášame. Je dobré, že sa prestávame cítiť vinnými za naše „úchylky". A mimochodom, o akých úchylkách je reč, keď vezmeme do úvahy perverznosti, ktoré každodenne vykonáva táto vláda ako najvyšší príklad morálnosti? V porovnaní s tým, čo sa každý deň deje v Bielom dome, je pichanie špendlíkov do pŕs aktom vysokej civilizovanosti. Je taktiež dobré, že naše fantázie realizujeme v čase, keď od nás stále vyžadujú, aby sme naše životy sústreďovali okolo kostola, práce a heterosexuálnych zväzkov. Ale oslobodzuje praktizovanie sadomasochizmu našu sexualitu? To, že si priznáme naše tajné túžby a prestaneme sa hanbiť za to, čím sme, môže mať istý terapeutický účinok. No oslobodenie znamená môcť sa slobodne rozhodnúť, kedy, za akých podmienok a s kým sa budeme milovať, a to mimo akéhokoľvek vykorisťujúceho vzťahu.

Pravdou je, že náš sexuálny život sa stal dosť nudným aj preto, že sa drasticky zmenšili možnosti experimentovania s novými spoločenskými vzťahmi. V skutočnosti sme znudené zo seba navzájom, lebo keď nenapredujeme, nemôžeme svojim priateľkám poskytnúť nič okrem vzájomných sťažností, a už sotva nejaký recept na sexuálne vzrušenie.

A preto prebodávame našu citlivosť, nachádzame nové spôsoby oživovania seba samých. Tieto praktiky sú v podstate staré, nové na nich je to, že ich teraz otvorene praktizujú ženy. A to je nová oblasť rovnosti, ktorú pre seba sprístupňujeme - je to ako dostať prácu robotníčky na stavbe. No oslobodenie znamená schopnosť prekročiť oba tieto horizonty.

V súčasnosti vidno náznaky toho, že paralýza, ktorou trpelo ženské hnutie, končí. Rozhodujúcim bodom obratu bolo zorganizovanie Ženského tábora v Senece (Seneca Women's Encampment) [2], ktoré predstavovalo začiatok feministicko-lesbického protivojnového hnutia. Tým sa kruh našich skúseností uzatvára. Prvé feministické skupiny sformovali ženy aktívne v protivojnových organizáciách, no zistili, že ak boj nevezmú do vlastných rúk, ich „revoluční bratia", ktorí boli inak takí citliví k potrebám vykorisťovaných celého sveta, potreby žien bez hanby ignorujú. Dnes, po štrnástich rokoch, si ženy budujú vlastné protivojnové hnutie a vychádzajú priamo zo svojich potrieb.

Odboj žien proti akémukoľvek druhu vojny dnes možno vidieť na celom svete: od Greenham Common po Seneca Falls, od Argentíny, kde matky desparecidos (zmiznutých) sú na čele odporu voči vojenských represiám, v Etiópii, kde toto leto vyšli ženy do ulíc a dožadovali sa svojich odvedených synov. Ženské protivojnové hnutie je zvlášť dôležité v krajine, ktorá má sklon nárokovať si silou svojich bombardérov panstvo nad celou planétou.

V šesťdesiatych rokoch nás inšpiroval zápas vietnamských žien, ktoré nám ukázali, že aj my môžeme viesť zápas a zmeniť smerovanie sveta. Každodenne v televízii vidíme zúfalstvo v tvárach žien, čo sa tlačia v utečeneckých táboroch alebo so svojimi deťmi blúdia okolo domovov zničených bombami. Tieto bomby boli nakúpené za peniaze pochádzajúce zo znižovania našich platov. Beznádej v tvárach týchto žien by pre nás mala byť neustálym mementom. Ak totiž opäť nevyužijeme podnety zmeniť túto spoločnosť zdola, potom sa v agónii, ktorú teraz prežívajú iné ženy, môžeme čoskoro ocitnúť aj my.



Poznámky

1 Americké politické zoskupenie, ktoré tvorili konzervatívni fundamentalistickí kresťania. Bolo založené v roku 1979 a v rokoch 1979 - 1987 ho viedol evanjelický reverend Jerry Falwell. Zoskupenie zohralo významnú úlohu vo voľbách v roku 1980, a to svojou silnou podporou konzervatívnych kandidátov. Lobovalo za modlitby a výuku kreacionizmu vo verejných školách, vystupovalo proti Dodatku Ústavy USA o rovnosti práv (Equal Rights Amendment - ERA), proti právam gejov a lesieb, interrupciám a sovietsko-americkým zmluvám o odzbrojovaní. New Moral Majority sa rozpadla v roku 1989. Pozn. prekladateľky.

2 Ženský tábor za budúcnosť mieru a spravodlivosti v Senece (Peace Camp - Tábor mieru) sa konal v lete 1983 v meste Romulus, v kraji Seneca, v štáte New York. Zúčastnili sa ho tisíce žien, ktoré protestovali proti jadrovým zbraniam a patriarchálnej spoločnosti, ktorá tieto zbrane vytvorila a používa. Úmyslom tohto tábora bolo zabrániť naplánovanému rozmiestneniu jadrových rakiet a ich neskoršej dodávke do Európy. Pozn. prekladateľky.



Z anglického originálu „Putting Feminism Back on Its Feet", ktorý vyšiel v časopise Social Text 9-10/1983, preložila Kristína Karabová.

Súvisiace odkazy

Ako citovať tento článok

 

o aspekte

vyhľadávanie

vo webzine
v celom webe

ňjúvinky

ak chcete dostávať aktuálne informácie, vpíšte váš e-mail:

knihy

ak si chcete kúpiť knihu, vložte ju do nákupnej tašky

odkazovačka

glosar

dôležité rodové pojmy

ruzovyamodrysvet.sk

rod v pedagogike

linky na výmenu