AspektIN

vydávame

informujeme

študujeme

Peking +15 na Slovensku – premárnená šanca?

Zuzana Očenášová

10. máj 2011

Pekinská deklarácia a akčná platforma sa považuje za jeden z najdôležitejších medzinárodných dokumentov v oblasti rodovej rovnosti. Na nasledujúcich stranách sa pokúsim opísať jej úlohu pri rozvoji politík rodovej rovnosti, ako i dôvody, pre ktoré zostala v tieni ostatných medzinárodných záväzkov Slovenska najmä v súvislosti so vstupom do Európskej únie. Vývoj rodových politík na Slovensku bol vždy ovplyvnený predovšetkým dvomi dôležitými faktormi - medzinárodnými záväzkami a aktivitou ženských mimovládnych organizácií. Ich spolupôsobenie viedlo k rozvoju politík najmä na formálnej, ale vo viacerých prípadoch aj na implementačnej úrovni.

V prvej časti stručne predstavím vývoj rodových politík na Slovensku a úlohu medzinárodných záväzkov v tomto vývoji. V druhej časti sa zameriam na ženský aktivizmus a jeho úsilie nastoľovať agendu rodovej rovnosti, zahrnúť ju do politík a využívať medzinárodné mechanizmy vo svojich advokačných aktivitách. Tretia časť je venovaná zhrnutiu hlavných úspechov politík rodovej rovnosti v dvanástich problémových oblastiach Pekinskej akčnej platformy, ako aj oblastiam, v ktorých treba vyvinúť väčšie úsilie na ich naplnenie.

Stiahnite si kompletný zyvukový záznam príspevku Zuzany Očenášovej, ktorý prezentovala na stretnutí Peking +15 v Bratislave. PEKING_Ocenasova_web.mp3

Vývoj politík rodovej rovnosti na Slovensku

Pekinská akčná platforma bola neodškriepiteľným stimulom pre rozvoj politík rodovej rovnosti v Slovenskej republike. Reakciou na ňu bol v roku 1996 vznik prvého inštitucionálneho mechanizmu, ktorý sa venoval tejto oblasti, Koordinačného výboru pre problematiku žien. O rok neskôr vláda SR prijala prvý programový dokument - Národný akčný plán pre ženy (ďalej NAP). V roku 1997 vzniklo tiež Národné centrum pre rovnoprávnosť žien a mužov ako spoločná iniciatíva slovenskej vlády a Rozvojového programu Organizácie Spojených národov (UNDP). Pred rokom 1995 sa na celoštátnej úrovni neobjavili žiadne kroky smerujúce k politikám rodovej rovnosti s výnimkou Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (CEDAW), ktorý ratifikovalo bývalé Československo v roku 1980 a po osamostatnení republík v roku 1993 sa na Slovensko preniesli záväzky ČSSR a stalo sa zmluvnou krajinou dohovoru. Celkovo bol v druhej polovici 90. rokov postoj vlády voči témam rodovej rovnosti formálny a bez dostatočnej znalosti problematiky. O formálnom postoji vlády svedčí prejav vtedajšej ministerky práce, sociálnych vecí a rodiny na 4. svetovej konferencii o ženách v Pekingu, ako aj Prvá periodická správa k Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien z roku 1998. Podľa prejavu i správy je rodová rovnosť dostatočne zabezpečená Ústavou SR, ktorá zaručuje základné práva a slobody všetkým bez ohľadu na pohlavie a rod (a ďalších dôvodov). Existujúce nerovnosti boli podľa týchto dokumentov spôsobené najmä ekonomickou transformáciou spoločnosti. Nedostatočné pochopenie problematiky rodovej rovnosti je citeľné aj z Národného akčného plánu pre ženy (1997). Vo všeobecnosti možno povedať, že navrhované opatrenia neriešili problémy komplexne a systematicky a vychádzali viac z tradičného chápania rodiny než z princípov rodovej rovnosti (Debrecéniová - Očenášová, 2005). Na znení Národného akčného plánu pre ženy sa prejavila aj chýbajúca analýza situácie a identifikácia reálnych problémov vychádzajúcich z dát a výskumov, ktoré v danej dobe existovali len v malom množstve.

Koordinačný výbor pre problematiku žien bol zriadený ako poradný, koordinačný a iniciatívny orgán vlády SR. Pozostával zo zástupkýň a zástupcov vlády, Národnej rady SR, vybraných orgánov štátnej správy, orgánov miestnej samosprávy, odborov, mimovládnych organizácií, cirkví, výskumných inštitúcií a expertiek a expertov zaoberajúcich sa problematikou žien, rodín, detí a mládeže (Bútorová a kol., 1999). Jednou z jeho úloh bola aj príprava prvej periodickej správy k Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien. Koordinačný výbor fungoval ako poradný orgán vlády len dva roky. Nová vláda v roku 1998 zmenila jeho štatút a stal sa z neho poradný orgán pre Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR (MPSVR SR) a v roku 2002 zanikol úplne. Národné stredisko pre rovnoprávnosť žien a mužov fungovalo tiež len dva roky a po skončení financovania z UNDP sa stalo mimovládnou organizáciou, ktorá sa síce naďalej čiastočne venuje aktivitám súvisiacim s témou rodovej rovnosti, avšak prostriedky na svoju činnosť zabezpečuje podobne ako iné mimovládne organizácie bez podpory štátu (Bútorová a kol., 2004).

Hoci Pekinská akčná platforma stimulovala nástup agendy rodovej rovnosti na Slovensku, jej praktický vplyv bol v 90. rokoch minimálny. Ďalší rozvoj politík nastal až v období vyjednávania vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie. [1] V roku 2001 boli do Zákonníka práce (zákona č. 311/2001 Z. z.) transformované okrem iného aj rodové smernice EÚ týkajúce sa rovnosti v odmeňovaní a zásady rovnakého zaobchádzania. V tom istom roku bola prijatá aj Koncepcia rovnosti príležitostí mužov a žien, ktorá už viditeľnejšie vychádzala z princípov rodovej rovnosti a problematikou sa zaoberala komplexnejšie a odbornejšie. V prípade tejto koncepcie však išlo o strategický materiál s nižšou účinnosťou. Monitorovacie správy sa nepredkladali vláde, tak ako to bolo v prípade NAP, ale len Rade hospodárskej a sociálnej dohody.

Ani v čase rokovaní o vstupe Slovenska do EÚ sa však naplno nevyužil potenciál pre rozvoj rodových politík, ktorý táto situácia prinášala. Došlo k tomu z viacerých dôvodov. V rokoch 2000 - 2004 prechádzalo Slovensko viacerými ekonomickými a politickými reformami a rodová rovnosť nebola pre vtedajšie vlády prioritou, a to aj napriek tomu, že mnohé z reforiem na ňu priamo vplývali. Navyše došlo k zlúčeniu politík rodovej rovnosti s inými možnými dôvodmi znevýhodnenia. Vzhľadom na to, že Európska komisia otvorene podporovala zlúčenie antidiskriminačných smerníc venujúcich sa rôznym dôvodom diskriminácie do jedného právneho rámca, bola rodová rovnosť zahrnutá spolu s ostatnými do antidiskriminačného zákona. Jeho prijatie nebolo vôbec jednoduché a Národná rada SR ho schválila až na tretí pokus v roku 2004. Diskusie o antidiskriminačnom zákone sa sústredili buď na samotnú potrebu prijať takýto zákon alebo na také dôvody diskriminácie, ktoré boli vnímané ako kontroverznejšie (napr. sexuálna orientácia alebo etnický pôvod). Téma rodovej rovnosti sa v diskusiách vôbec neobjavovala. Zlúčenie politík rodovej rovnosti s politikami zameranými na iné dôvody znevýhodnenia tak viedli k vymiznutiu veľkej časti tejto problematiky z agendy verejných politík. Výnimku tvorili len témy násilia páchaného na ženách a otázky reprodukčných práv žien. Zatiaľ čo agendu násilia páchaného na ženách nastolili ženské mimovládne organizácie, otázky reprodukčných práv žien v tomto období opakovane nastoľovali najmä konzervatívne politické strany a ženské organizácie na ne reagovali, čo však neviedlo k rozvoju politík v tejto oblasti, ale len k udržaniu statu quo.

Trend zlúčenia všetkých možných základov pre diskrimináciu do spoločných politík ovplyvnil aj inštitucionálne zabezpečenie politík rodovej rovnosti. Od roku 1998 patrili tieto politiky pod gesciu Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR, kde sa im venoval Odbor rovnosti príležitostí. V roku 2003 boli v súlade s celkovým vývojom rozšírené kompetencie odboru aj o oblasť všeobecne chápanej antidiskriminácie. Antidiskriminačný zákon zároveň stanovoval aj spoločný inštitucionálny mechanizmus pre všetky dôvody diskriminácie - Národné stredisko pre ľudské práva. V čase vstupu Slovenska do EÚ tak neexistoval špecializovaný inštitucionálny mechanizmus, ktorý by sa venoval výlučne politikám rodovej rovnosti, ale len antidiskriminácie a rovnosti príležitostí vo všeobecnosti. Po vstupe do EÚ sa kompetencie a názov odboru na MPSVR niekoľkokrát zmenili - v roku 2005 vznikla Odbor rodových a rodinných politík [2], v roku 2006 sa pretransformovala na Odbor rodovej rovnosti a rovnosti príležitostí, ktorá funguje na ministerstve dodnes. K opätovnému nastoleniu agendy rodovej rovnosti do verejných politík došlo až v roku 2008, keď začala fungovať Rada vlády pre rodovú rovnosť a bola prijatá Národná stratégia rodovej rovnosti na roky 2009 - 2013, ktorá je postavená na základe uplatňovania rodového hľadiska. Vzhľadom na nedostatok expertízy a vôle v jednotlivých verejných inštitúciách je jej napĺňanie v praxi otázne.

Využívanie medzinárodných nástrojov ženskými mimovládnymi organizáciami

V dôsledku minimálnej expertízy a povedomia o problematike rodovej rovnosti Pekinská akčná platforma nepadla na vládnej a politickej úrovni na úrodnú pôdu. O niečo lepšie to bolo v akademickej a mimovládnej sfére, hoci feministické myslenie a ženský aktivizmus sa v polovici 90. rokov na Slovensku len rozvíjali. Podľa Bútorovej, Filadelfiovej a Marošiovej (2004) väčšina vtedajších ženských organizácií nadviazala na činnosť ženských spolkov z medzivojnového obdobia a venovala sa najmä charite, pomoci v núdzi a záujmovej činnosti žien. Najväčšou ženskou organizáciou bola Demokratická únia žien (od roku 1997 Únia žien Slovenska), ktorá bola nástupníčkou socialistického Slovenského zväzu žien. V období, keď sa na Slovensku začala tematizovať agenda rodovej rovnosti, únia sa otvorene zaviazala spolupracovať s vtedajšou vládou a prijímala jej formalizovaný prístup k téme (Bútorová a kol. 2004). Už v prvej polovici 90. rokov sa však objavili aj ženské organizácie, ktoré sa venovali témam rodovej rovnosti a sústredili sa najmä na budovanie povedomia o rôznych oblastiach ženských práv. Až do roku 1998 nebola z dôvodu autoritatívneho štýlu vládnutia vtedajšej vlády pod vedením Vladimíra Mečiara možná výraznejšia politická aktivita ženských organizácií. Vláda totiž neumožňovala prístup mimovládnych organizácií k procesom verejnej politiky, ktoré by mali reálny vplyv na spoločenské alebo politické zmeny.

Vďaka aktivitám prvých feministických organizácií (ASPEKT, Klub feministických filozofiek, Aliancia žien Slovenska, Pro Familia) mohol v druhej polovici 90. rokov nastať prudší rozvoj ženského mimovládneho sektora. Ďalším kľúčovým momentom pre rozvoj ženského aktivizmu bol príchod zahraničných donorov, ktorí podporovali témy ľudských práv žien. V tomto období vzniklo viacero ženskoprávnych mimovládnych organizácií, ktoré sa špecializovali na rôzne témy (násilie páchané na ženách, rodové stereotypy, lesbické ženy, materské centrá). Výraznejšie politické a advokačné aktivity ženských organizácií nastúpili až v súvislosti s predvstupovými rokovaniami do EÚ. Ako bolo uvedené vyššie, tieto aktivity sa z dôvodu neexistujúceho konzultačného mechanizmu pre rodovú rovnosť na úrovni vlády, ako i zaradenia politík rodovej rovnosti do všeobecného antidiskriminačného rámca, sústredili na spájanie sa s inými ľudskoprávnymi organizáciami pri obhajobe potreby antidiskriminačného zákona alebo na presadzovanie čiastkových oblastí rodovej rovnosti. Dôležitým momentom pri presadzovaní tém bol vznik advokačných koalícií založených na istej téme: Piata žena (násilie páchané na ženách), Možnosť voľby (reprodukčné práva žien) alebo Fórum žien 2000 (zastúpenie žien v politike). Práve témy, ktoré podporovala sieť ženských organizácií, najviac rezonovali vo verejnej i politickej diskusii, hoci nie všetkým sa podarilo dosiahnuť aj zmeny verejných politík. Okrem týchto dominantných tém predvstupového obdobia sa ženské organizácie snažili aj o tlak na vytvorenie fungujúceho inštitucionálneho mechanizmu a konzistentnej politiky rodovej rovnosti, pričom sa odvolávali najmä na záväzky voči EÚ. Hoci sa v predvstupovom období formálny prístup vládnych a politických aktérov k rodovej rovnosti výrazne nezmenil, sústredeným tlakom „zhora" (EÚ) i „zdola" (mimovládne organizácie) sa podarilo presadiť viaceré zmeny v získavaní štatistických dát a vo vytváraní analýz rôznych oblastí rodovej rovnosti, ako aj výrazne zvýšiť povedomie verejnosti, politických a verejných aktérov o problematike.

Pekinská akčná platforma nehrala z dôvodov nepriaznivej politickej situácie, ako aj slabo rozvinutého ženského aktivizmu, výraznejšiu rolu pri presadzovaní otázok rodovej rovnosti ženskými mimovládnymi organizáciami. V čase, keď boli mimovládne organizácie dostatočne silné na advokačné aktivity, sa hlavným nástrojom tlaku na zmeny stal vstup Slovenska do EÚ, ktorý so sebou prinášal záväzné požiadavky na oparenia na dosiahnutie rodovej rovnosti. Pre vlády, ktoré sa o vstup snažili, bola jeho podmienenosť pochopiteľne výraznejším argumentom ako soft law nástroj Pekinskej akčnej platformy. Po vstupe Slovenska do EÚ a strate silného tlaku súvisiaceho s jeho podmienkami vyvstala aj pre ženské mimovládne organizácie otázka, ktoré medzinárodné mechanizmy pre rozvoj rodovej rovnosti využívať pri svojich advokačných aktivitách. K slovu sa tak opäť dostali aj mechanizmy OSN na presadzovanie práv žien. Ako príklad môže slúžiť najmä Tieňová správa pre Výbor pre odstránenie všetkých foriem diskriminácie žien a jej prezentácia na 41. zasadaní výboru z roku 2008. Hoci nešlo o prvú tieňovú správu k dohovoru, ktorá na Slovensku vznikla, tentoraz bola jej prezentácia na medzinárodnej i domácej pôde veľmi úspešná aj vďaka profesionálnejšiemu prístupu ženských mimovládnych organizácií. Tento krok môže svedčiť o tom, že ženské aktivistky na Slovensku si uvedomujú potenciál mechanizmov OSN na presadzovanie rodovej rovnosti a lepšie sa v ich prostredí orientujú. Hoci Pekinská akčná platforma im doteraz neslúžila ako advokačný nástroj, v budúcnosti by mohli využiť jej potenciál, podobne ako to bolo v prípade CEDAW, a to aj vďaka tomu, že obsahuje niektoré témy, ktoré v dohovore nie sú obsiahnuté (napr. rodový rozmer životného prostredia). Využiť by sa dala aj na celkové zviditeľnenie rôznych problémov v dosahovaní rodovej rovnosti.

12 problémových oblastí Pekinskej akčnej platformy na Slovensku

Pekinská akčná platforma si stanovila 12 hlavných problémových oblastí, ktorými sú: ženy a chudoba, vzdelávanie žien, zdravie žien, násilie páchané na ženách, ženy v ozbrojených konfliktoch, ženy a ekonomika, ženy na rozhodovacích postoch, inštitucionálne mechanizmy, ľudské práva žien, ženy a médiá, ženy a životné prostredie, dievčatá. Hoci sa za 15 rokov od prijatia Pekinskej akčnej platformy vykonalo viacero opatrení na zlepšenie rodovej rovnosti, mnohé z nich sa zavádzajú skôr de iure ako de facto a v niektorých oblastiach sa neudiali žiadne zmeny.

V súvislosti so vstupom Slovenska do EÚ bola transponovaná legislatíva, ktorá sa týkala rodovej rovnosti, najmä v súvislosti s antidiskrimináciou a postavením žien na trhu práce. Napriek svojej kvalite nie je pracovné právo dostatočne uplatňované v praxi a na Slovensku stále pretrváva vertikálna i horizontálna rodová segregácia na trhu práce. Slovensko patrí spolu s Fínskom, Lotyšskom a Estónskom medzi štyri krajiny EÚ s najvýraznejšou rodovou segregáciou (EK, 2009). Rodový rozdiel v odmeňovaní dosahuje v priemere 24,1% v neprospech žien, pričom najväčší je v riadiacich pozíciách (MPSVR, 2010). Príčinami tohto stavu je nízke povedomie o rodovej rovnosti medzi zamestnávateľmi, zamestnankyňami i odbormi, ako i nedostatočné kontrolné mechanizmy inšpektorátov práce. Nerovnosti v odmeňovaní žien a mužov, nerovnaké zaobchádzanie v platenej práci a výrazný nepomer v rozdelení starostlivosti o deti majú vplyv na riziko ohrozenia chudobou a sociálneho vylúčenia. Medzi najohrozenejšie skupiny žien patria seniorky a osamelé matky. Hoci rozdiely medzi poberateľmi a poberateľkami dávok v hmotnej núdzi nie sú významné, vekové zloženie sa výrazne líši. Až dve tretiny poberateliek týchto dávok sú staršie ako 60 rokov, zatiaľ čo u mužov je v tejto kategórii necelá tretina (MPSVR, 2010). Chudobou sú teda ohrozené najmä staršie vekové skupiny žien. Až štvrtina jednorodičovských domácností, z ktorých väčšinu tvoria ženy s deťmi, je ohrozená chudobou (ŠÚ, 2010).

Keďže indikátory EÚ pre sledovanie pokroku v problémových oblastiach definovaných Pekinskou akčnou platformou pre oblasť ekonomiky obsahujú aj rozdelenie starostlivosti o deti a domácnosť medzi ženami a mužmi, pozrieme sa bližšie aj na túto oblasť. V roku 2007 bola zamestnanosť žien s aspoň jedným dieťaťom vo veku do 6 rokov 36,2%, zatiaľ čo u mužov dosahovala 80,9%. Ak sa pozrieme na starostlivosť o mladšie deti do 3 rokov, teda na poberateľov rodičovského príspevku, je nepomer ešte výraznejší - len 2% mužov sú na rodičovskej dovolenke (MPSVR, 2010).  Z vyššie uvedených čísel je zrejmé, že medzi ženami a mužmi existujú výrazné rozdiely v starostlivosti o deti. Navyše, ženy trávia starostlivosťou o deti dvakrát viac času ako muži. Podobne je to aj s časom stráveným starostlivosťou o domácnosť (Second European Quality of Life Survey, 2009). Hlavnými dôvodmi tohto stavu sú rodové stereotypy a nerovné postavenie žien na trhu práce, ako aj nedostatok zariadení starostlivosti o deti v predškolskom veku. Slovensko patrí ku krajinám EÚ s najnižším počtom detí do dvoch rokov v inštitucionálnej starostlivosti, jasle navštevuje len 5% týchto detí. Vo veku 3 - 5 rokov je situácia lepšia, hoci stále nedosahuje Lisabonské ciele - 71,73% detí navštevuje predškolské zariadenie (Bodnárová a kol., 2010). Tieto čísla odrážajú verejnú politiku v oblasti predškolského vzdelávania na Slovensku, ktorá sa venuje len vekovej kategórii 2 - 6 rokov. Zariadenia pre najmladšie deti sú plne v kompetencii samospráv, prípadne privátneho sektora, čo spôsobuje ich výrazný nedostatok a vysokú cenu. Vláda SR síce prijala stratégiu na zosúlaďovanie pracovného a súkromného života, je však formulovaná rodovo neutrálne. Aj z vyššie uvedených čísel je zrejmé, že rodovo neutrálna politika v tejto oblasti neprináša významné výsledky a je nutné zamerať sa na opatrenia na podporu výraznejšej úlohy otcov v starostlivosti o deti.

Zrejme najväčšie úspechy v témach rodovej rovnosti sa za uplynulých 15 rokov podarilo dosiahnuť v oblasti násilia páchaného na ženách, ktoré sa stalo nielen verejnou témou, ale aj témou verejnej politiky. Zmenila sa legislatíva v prospech žien zažívajúcich násilie v partnerských vzťahoch a vláda prijala dva akčné plány na riešenie tohto problému. Stále však pretrváva akútny nedostatok špecifických služieb pre ženy zažívajúce násilie, pričom ich počet a geografické rozloženie absolútne nezodpovedá európskym štandardom. Služby sú väčšinou prevádzkované mimovládnymi organizáciami a sú len čiastočne financované z verejných zdrojov. Navyše, napriek chvályhodným zámerom v akčných plánoch stále nefunguje koordinácia pomoci medzi verejným a neverejným sektorom a orgánmi činnými v trestnom konaní. Relatívne dobrá situácia je v oblasti zdravia žien. Špecifickú pozornosť by si však zaslúžil prístup žien zo sociálne znevýhodnených skupín, najmä z marginalizovaných rómskych osád, k zdravotnej starostlivosti. Na Slovensku boli zaznamenané viaceré diskriminačné prístupy voči týmto ženám v zdravotnej starostlivosti. Najväčšia pozornosť sa venovala prípadom nútenej sterilizácie rómskych žien, o ktorej sa začalo hovoriť v roku 2003. Policajné vyšetrovanie nebolo doteraz právoplatne uzavreté a viaceré občianskoprávne súdne konania naďalej prebiehajú na súdoch v SR i na Európskom súde pre ľudské práva (Tieňová správa, 2008).

Isté pozitívne zmeny nastali aj v oblasti inštitucionálneho zabezpečenia pre rodovú rovnosť. Ako už bolo uvedené vyššie, v roku 2008 sa rodová rovnosť stala výraznejšou agendou vlády. Vznikla Rada vlády pre rodovú rovnosť ako intersektorový orgán určený na koordináciu a iniciatívy v oblasti politík rodovej rovnosti. Ďalší vývoj nastal v roku 2010, keď sa kompetencie podpredsedu vlády pre ľudské práva a menšiny rozšírili aj o oblasť rodovej rovnosti. Po prvý raz sa tak agenda rodovej rovnosti dostala na ministerskú úroveň. Táto zmena je pomerne čerstvá [3] a je preto ťažké hodnotiť, či tento krok naznačuje, že nová vláda bude venovať zvýšenú pozornosť téme rodovej rovnosti alebo ide o pokračovanie tendencií zlučovania rôznych znevýhodnení pod jeden inštitucionálny mechanizmus. Podobne zložité je aj hodnotenie zastúpenia žien v politike. Na jednej strane má Slovensko od júna 2010 prvú premiérku a patrí medzi krajiny s najvyšším pomerným zastúpením žien v Európskom parlamente. Na strane druhej ženy netvoria v ostatných volených štruktúrach ani štvrtinu z celkového počtu zastúpených. Najviac žien je na úrovni miestnych samospráv (20%), ďalej v parlamente (16%) a na poslednom mieste sú regionálne samosprávy (15%). Vo vláde je okrem premiérky len jedna ministerka, čo znamená 14% zastúpenie žien (Databáza Európskej komisie, 2010).

Medzi problémové oblasti Pekinskej akčnej platformy, ktorým sa na Slovensku nevenuje takmer žiadna pozornosť, patria ženy a médiá, ženy a životné prostredie a ženy v ozbrojených konfliktoch. Hoci viaceré stratégie na národnej úrovni, ako aj ženské mimovládne organizácie, zdôrazňujú úlohu médií pri odbúravaní rodových stereotypov a zvyšovaní povedomia o ženských právach, neprijali sa nijaké opatrenia na reguláciu médií v tejto oblasti a samoregulačné mechanizmy médií fungujú nedostatočne. Podobne, hoci sa Slovensko v rámci svojej rozvojovej pomoci zameriava aj na krajiny po ozbrojených konfliktoch (Kosovo, Afganistan), rodová rovnosť je tu reflektovaná sporadicky a skôr ad hoc než na systematickej úrovni. Téma žien a životného prostredia nie je v slovenskom kontexte reflektovaná vôbec, a to tak na strane tvorcov politík, ako aj mimovládnych organizácií. Zvýšenú pozornosť, najmä zo strany tvorcov politík, si zaslúži aj oblasť vzdelávania, kde sú výrazné rezervy v odbúravaní rodových stereotypov a v sexuálnej výchove.

Záver

Snaha reflektovať úlohu Pekinskej akčnej platformy na Slovensku nie je vôbec jednoduchá. Hoci tento dokument nesporne viedol k tomu, že téma rodovej rovnosti sa objavila v agende verejnej politiky a väčší záujem donorov napomohol budovať ženský aktivizmus na Slovensku, tvorcovia politík ani ženské mimovládne organizácie Pekinskej akčnej platforme nevenovali výraznejšiu pozornosť. Pre vysvetlenie tohto javu je nutné pozrieť sa na situáciu na Slovensku v období, keď Pekinská akčná platforma vznikla, teda v období, ktoré bolo poznamenané autoritatívnou vládou a začínajúcim rozvojom ženského aktivizmu. Neskôr, keď sa téma rodovej rovnosti začala najmä v občianskej spoločnosti rozvíjať, nastalo obdobie predvstupových rokovaní s EÚ, ktoré zahŕňalo aj agendu rodovej rovnosti. Hlavným nástrojom rozvoja politík rodovej rovnosti i ženského aktivizmu sa tak stali dokumenty EÚ na úkor mechanizmov OSN. Tie však po vstupe Slovenska do EÚ nadobudli nový rozmer pre advokačné aktivity ženských mimovládnych organizácií. Hoci sa ich snahy sústredili zatiaľ najmä na CEDAW, v budúcnosti by mohla podobnú úlohu zohrať aj Pekinská akčná platforma. Mohla by slúžiť ako rámec na diskusiu o tých pretrvávajúcich problémoch v uplatňovaní rodovej rovnosti na Slovensku, ktoré boli opísané vyššie, ako aj na otváranie nových tém, ktoré sú všeobecne opomínané (napr. rodový rozmer rozvojovej pomoci alebo politík životného prostredia). Je len pochopiteľné, že sa ženské organizácie primárne venujú témam, ktoré sú pre nich najpálčivejšie (rovnoprávnosť v zamestnaní a rodine, násilie páchané na ženách, uplatňovanie politík rodovej rovnosti v praxi) a v ktorých majú doposiaľ najväčšiu expertízu. Spolupráca s organizáciami venujúcimi sa environmentálnym témam alebo rozvojovej pomoci by však mohla pomôcť dostať rodovú rovnosť aj do týchto oblastí a priniesť účinnú a obohacujúcu spoluprácu tak, ako sa to stalo v otázkach práv rómskych žien.

Literatúra

Bodnárová, Bernardína - Gerbery, Daniel - Fico, Milan - Holubová, Barbora - Porubänová, Silvia: Východiská a výzvy pre vypracovanie štátnej rodinnej politiky. Bratislava: Inštitút pre výskum práce a rodiny 2010.

Bútorová, Zora - Filadelfiová, Jarmila - Guráň, Peter - Gyarfášová, Oľga - Farkašová, Katarína: Rodová problematika na Slovensku. In Mesežnikov, Grogorij - Ivantyšyn, Michal (eds.): Slovensko 1998-1999. Súhrnná správa o stave spoločnosti. Bratislava: Inštitút pre verejné otázky 1999.

Bútorová, Zora - Filadelfiová, Jarmila - Marošiová, Lýdia: Ženské mimovládne organizácie: trendy, problémy, výzvy. In Majchrák, Jozef - Strečanský, Boris - Bútora, Martin (eds.): Keď ľahostajnosť nie je odpoveď. Príbeh občianskeho združovania na Slovensku po páde komunizmu. Bratislava: Inštitút pre verejné otázky 2004.

Database: women and men in decission making. (Databáza Európskej komisie.) 2010. Dostupné na: http://ec.europa.eu/social/main.jsp?catId=774&langId=en

Debrecéniová, Janka - Očenášová, Zuzana: Rovnosť príležitostí žien a mužov na Slovensku. Správa o dodržiavaní smerníc EÚ týkajúcich sa rodovej rovnosti. Bratislava: Nadácia otvorenej spoločnosti 2005.

Európska komisia: Gender segregation in the labor market Root causes, implications and policy responses in the EU. Luxemburg: Publications Office of the European Union 2009.

Initial Report of the Slovak Republic on the Convention on the Elimination of All Forms of Discrimination against Women. Presented to the UN Secretary General for debate by the Committee on the Elimination of the Discrimination against Women. 1998. Dostupné na: http://www.un.org/womenwatch/daw/cedaw/cedaw19/slovakia.pdf

Lamačková, Adriana. (ed.): Tieňová správa pre Výbor pre odstránenie diskriminácie žien. 41. zasadnutie. Bratislava: Možnosť voľby 2008.

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny: Súhrnná správa o stave rodovej rovnosti na Slovensku za rok 2009. Dostupné na: http://www.gender.gov.sk/index.php?id=733

Report from the Swedish Presidency of the Council of the European Union. Beijing + 15: The Platform for Action and the European Union. 2009. Dostupné na: http://ec.europa.eu/social/BlobServlet?docId=4336&langId=en

Second European Quality of Life Survey. Luxemburg: Eurofond 2009.

Štatistický úrad SR: Zisťovanie o príjmoch a životných podmienkach EU SILC 2009. 2010. Dostupné na: http://portal.statistics.sk/files/Sekcie/sek_600/Demografia/inf_sprava/EU_SILC_2009.pdf

STATEMENT by Mrs. Olga KELTOSOVA, the minister of Labour, Social Affairs and Family of the Slovak Republic and Head of Delegation of the Slovak Republic to the United Nation 4th World Conference on Women. 1995. Dostupné na:

http://www.un.org/esa/gopher-data/conf/fwcw/conf/gov/950907163514.txt

Poznámky

[1] Na Slovensku sa predvstupové rokovania začali v roku 2000.

[2] Už z názvu sekcie je zjavné, v akom kontexte vtedajšia vláda vnímala problematiku rodovej rovnosti.

[3] V čase písania príspevku boli zmeny prijaté Národnou radou SR a zákon ešte nebol v platnosti.

Stiahnite si štúdiu Peking +15 na Slovensku - premárnená šanca?

Zuzana Očenášová

Je absolventkou psychológie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a odboru rodových štúdií na Central European University v Budapešti. Pracuje ako programová konzultantka Slovensko-českého ženského fondu. Venuje sa výskumu rovnosti príležitostí, rodovej rovnosti a fungovania ženských mimovládnych organizácií. Od roku 2009 je doktorandkou Európskych štúdií a politiky na Fakulte sociálnych a ekonomických vied UK a zaoberá sa témou europeanizácie politík rodovej rovnosti v nových členských štátoch EÚ.

Súvisiace odkazy

Ako citovať tento článok

 

o aspekte

vyhľadávanie

vo webzine
v celom webe

ňjúvinky

ak chcete dostávať aktuálne informácie, vpíšte váš e-mail:

knihy

ak si chcete kúpiť knihu, vložte ju do nákupnej tašky

odkazovačka

glosar

dôležité rodové pojmy

ruzovyamodrysvet.sk

rod v pedagogike

linky na výmenu