AspektIN

vydávame

informujeme

študujeme

Glamour trend je podvod. Rozhovor s Irenou Brežnou

Anna Grusková

11. máj 2011

Spisovateľka a novinárka Irena Brežná vzbudzuje rešpekt. Nielen svojou vysokou postavou, ale aj priamou komunikáciou. Žije v Bazileji, ale od roku 1989 chodieva na Slovensko vyrovnávať sa so svojimi slovenskými koreňmi a najnovšie aj zvyšovať kvalitu slovenskej žurnalistiky.

Zakladáš Fond na podporu investigatívnej žurnalistiky na Slovensku. Čo Ťa k tomu priviedlo?
Minulý rok som bola prizvaná do poroty novinárskej súťaže Open Society v oblasti reportáže, a tak som sa lepšie zoznámila so slovenskou žurnalistikou. Uvedomila som si, že sa nachádza v hlbokej kríze.

Prečo?
Prečítala som vyše sto textov. Cenila som si niektoré témy, ako napríklad pracovné podmienky v továrni Samsung v Galante alebo reportáž o Dukle, kde sú ešte stále pochované tisícky vojakov a nachádza sa tam veľa vojenského materiálu. Bola som príjemne prekvapená, že slovenskí novinári sa vybrali na Haiti, na Filipíny, do Rwandy, do Rumunska a vybrali si sociálne naliehavé príbehy. Problém však vidím v ich spracovaní. Všímam si, že na Slovensku sa často niečo začne, a potom to odíde do stratena. Friedrich Dürrenmatt povedal, že príbeh sa končí až vtedy, keď má najhorší koniec. V reportážach chýba dotiahnutie sledovaného fenoménu do radikálnej analýzy a poriadna investigatívnosť. Chýba hĺbavý, nepokojný duch, ktorý stále bude rýpať ďalej a ďalej. Nespochybňujú sa tradičné hodnoty. V jednej reportáži sa napríklad heroizuje až paternalistické sebaobetovanie postihnutému dieťaťu. Berie sa to ako vysoká hodnota, ale už si nekladieme otázku, či sa tým postihnuté dieťa neoberá o vlastný priestor a samostatnosť.

Chýba nám odvaha spochybňovať tradičné „pravdy"?
Pre mňa písanie znamená rozširovanie horizontu myslenia a nabúravanie stereotypov. Všimla som si, že v reportážach, dokonca aj keď sa novinár vyberie veľmi ďaleko, nakoniec svoje poznanie zhrnie do slovenského ľudového príslovia. Nájde vo svete to, čo je mu známe. Svoje myslenie do určitej miery rozšíri, ale nepodstúpi proces transformácie. Také reportáže odzrkadľujú presvedčenie, že Slovensko je rozprávková krajina. Aj tie najstrašnejšie veci sa tu vždy nejako urovnajú.

Raz som sa vybrala do Guiney na reportáž o jednej žene, ktorá vystúpila v rozhlase proti bývalému prezidentovi Sékou Touré a dostala sa za to do väzenia. Vrátila som sa do redakcie v Zürichu a povedala som, že ten portrét nenapíšem, lebo som nepochopila kontext, v ktorom žila. Šéfredaktor mi poradil: Napíšte o svojom nepochopení. A to som potom aj urobila. Čoskoro nato som porodila syna, ktorého otec je guinejský novinár. Tak som sa dozvedela viacej o kontexte. Samozrejme nie každú tému som takto nechala prejsť svojím telom, ale určitým spôsobom to bolo vždy s plným nasadením tela a duše a hlavy.

Ako vnímaš jazyk, ktorý novinári používajú?
Postrádam originálny prínos nielen myšlienkový, ale aj jazykový, lebo to ide spolu. Jazyk si netrúfa na žiadne objavy, novinár si ani nevie predstaviť, že by v reportáži mohol otvoriť priestor nielen pre novú tému, ale aj pre jazyk, ktorý by téme zodpovedal. Hoci sa témy otvorili, jazyk je naďalej zápecnícky.
Slovenská spoločnosť je už síce súčasťou svetového diania, ale zatiaľ iba kopíruje skúsenosti západného sveta alebo sa opiera o svoje tradičné hodnoty. Keď napríklad v jednej reportáži novinárka na Filipínach objaví, že je prvýkrát šťastná pri deťoch, ktoré sa živia odpadkami, je nemorálne, ak také konštatovanie ostane nereflektované. Pocity šťastia pri smetisku samozrejme môže mať, ale treba sa pýtať ďalej. Som šťastná, lebo je niekto chudobnejší?

Kde je chyba?
V reportážach sa často opisujú city, ale tie nepodliehajú analýze. Opísať cit ako taký nestačí. Aký iný cit je za ním? Napríklad za agresiou sa môže skrývať strach. Čo znamená pocit šťastia, že sa môžem obetovať svojmu postihnutému synovi? Nie je za tým napríklad aj to, že sa už nemusím alebo nemôžem venovať hľadaniu sebarealizácie? Aj to samozrejme nie je konečný výsledok, to sú len otázky, pomocou ktorých sa dostávam ďalej. Alebo reportáž o deťoch z osvienčimskej fotografie, ktoré prišli naspäť na Slovensko. Novinár cituje jedného z nich, ktorý vraj nezanevrel na Slovensko. Chce tým upokojiť čitateľov a čitateľky - nemusíte sa cítiť vinní za slovenský holokaust, keď dokonca aj tieto deti, ktoré sme odtiaľto nechali odvliecť, nám zrejme odpustili. To ukazuje, že novinár nie je ochotný ísť hlbšie a konfrontovať sa s nepríjemnými následkami.

Jedným z najväčších prehreškov, akého sa môžete dopustiť v slovenskej spoločnosti, je „kydanie" do vlastného hniezda... Niečo o tom vedia napríklad pracovníci Ústavu pamäti národa.
Keď si nebudeme kydať do vlastného hniezda, nedospejeme. Keď sa budeme hrať na večné obete a nepripustíme si spoluvinu na slovenskom fašistickom štáte, potláčame jeden dôležitý aspekt svojho života, žijeme v nereálnom svete. A tiež nás nezaujíma, ako nás svet vidí.

A nie je zlá situácia investigatívnej žurnalistiky na Slovensku spôsobená aj tým, že tu na túto prácu jednoducho nie sú také podmienky ako vo Švajčiarsku?
Zlé finančné podmienky môžu zvádzať k povrchnosti, ale napísať dobrú reportáž by malo byť vecou cti. Želala by som si, aby sa na Slovensku objavil taký Günter Wallraff, ktorý sa preobliekol za tureckého robotníka, aby odhalil neúnosné pracovné podmienky v nemeckých továrňach, feudálne podmienky v reťazci Lidl alebo rasizmus v Nemecku tým, že vystupoval ako somálsky utečenec. Taliansky novinár Fabrizio Gatti ako kurdský utečenec pod menom Bilal prešiel neuveriteľnými útrapami a napísal o tom. Nie každý novinár sa musí vystavovať takým rizikám, ale viac odvahy by nezaškodilo. Želala by som si napríklad nenašminkovanú reportáž o pracovných podmienkach v Kii: s nádejou, že sa niečo zmení. Lebo prečo píšeme? Chceme predsa na niečo upozorniť a niečo posunúť. A na to musíme mať dobré argumenty.

Kedy si sa ako novinárka cítila najviac ohrozená?
Moja práca v Čečensku počas prvej rusko-čečenskej vojny bola tá najnebezpečnejšia, lebo som bola priamo ohrozená ostreľovačmi, bombami, mínami, únosmi cudzincov. Keď sme leteli z Moskvy do Ingušska, vedľa nás bombardovalo lietadlo dedinu Samaški 500-tonovou bombou. Vtedy som naozaj dostala strach. Ale potláčala som ho, lebo inak by som tam nemohla pracovať. Po Čečensku som mala ťažkosti písať napríklad o kultúre, lebo vojnové zážitky sú také silné, že normálny život sa zdá byť nezaujímavý.

Čo si svojím písaním dosiahla? Mali tie reportáže konkrétny dosah?
Mnohými textami o Čečensku som prispela k tomu, že v nemecky hovoriacich krajinách vznikli skupinky, ktoré sa začali zaoberať Čečenskom, organizovali pomoc atď.

Ešte dnes ma kontaktujú novinári, politici, ktorí sa chystajú do Čečenska, študenti, ktorí píšu diplomové práce... Moja angažovanosť prispela aspoň trošku k zviditeľneniu tejto zabudnutej vojny.

A čo tvoja „rodná hruda"? Preslávila si sa tu kauzou Jozefa Rydla.
Považovala som takpovediac za vlasteneckú povinnosť odhaliť poslanca SNS Jozefa Rydla. Pretože žil dlhé roky vo Švajčiarsku, slovenská verejnosť nemala možnosť si overiť pravdivosť jeho sebaprezentácie. Investigatívnou mravčou prácou som dokázala, že Prof. Dr. Jozef Rydlo nemá profesorský, ba ani doktorský titul, trpel schizofréniou a neprávom poberal švajčiarsky invalidný dôchodok, keďže popritom mal na Slovensku vysoký poslanecký plat. Neohlásil to švajčiarskej poisťovni, ako to stálo v zmluve, a tá mu na základe môjho článku dôchodok odňala. Dvakrát sa proti tomu odvolal, ale najvyšší švajčiarsky súd potvrdil správnosť tohto rozhodnutia. Už dva roky sa so mnou a s dvoma redaktormi Berner Zeitung vo Švajčiarsku pán Rydlo súdi, vytýka nám urážku na cti. Slovenskí voliči majú právo vedieť, kto ich zastupuje a koho si platia v parlamente. Asi si to v SNS uvedomili a v posledných voľbách pán Rydlo už nekandidoval.

Aj založenie Fondu pre investigatívnu žurnalistiku môžeme chápať ako vlastenecký čin...
Nielen na Slovensku, ale všeobecne vládne kríza investigatívnej žurnalistiky, lebo printové médiá strácajú dôležitý príjem, ktorým sú reklamy, a nemôžu si dovoliť platiť náročné reportáže. V USA na to reagujú tým, že nezávislé reportáže financujú donori a noviny ich potom dostávajú zadarmo. Noviny sa na to však môžu začať spoliehať a potom nebudú ochotné nič platiť. Považujem to za dočasné riešenie. Demokracia nemôže fungovať bez kvalitnej analytickej a investigatívnej žurnalistiky. Diktatúra sa premiestnila do oblasti pracovných podmienok a vzťahov. Načo nám je nezaujímavý a nereálny život nejakých hviezdičiek? Tento glamour trend je podvod. Čitatelia a čitateľky spoluvytvárajú spoločnosť už tým, čo čítajú. Náš fond má poskytnúť finančné možnosti na kvalitnú analýzu negatívnych fenoménov, ktoré zraňujú celú spoločnosť.

Pôvodne vyšlo v NOTA BENE 116, február 2011.

Súvisiace odkazy

Ako citovať tento článok

 

o aspekte

vyhľadávanie

vo webzine
v celom webe

ňjúvinky

ak chcete dostávať aktuálne informácie, vpíšte váš e-mail:

knihy

ak si chcete kúpiť knihu, vložte ju do nákupnej tašky

odkazovačka

glosar

dôležité rodové pojmy

ruzovyamodrysvet.sk

rod v pedagogike

linky na výmenu