AspektIN

vydávame

informujeme

študujeme

Kto žil s Hviezdoslavom?

Ján Štrasser

15. január 2009

Na obálke tej knihy je čosi dráždivé: pred titul Žila som s Hviezdoslavom predsa nepatrí meno Jana Juráňová, ale Ilona Országhová. Na prvý pohľad to vyzerá, že ide o marketingový ťah (Francoise Gilotová: Žila som s Picassom?), ale na druhý sa to vyjasní: Jana Juráňová napísala parabiografickú prózu, ktorej rozprávačkou a zároveň hlavnou postavou je naozaj manželka básnika Pavla Országha Hviezdoslava Ilona – rozprávanie sa však vedie v tretej osobe. Tým si autorka vytvorila komfortnú pozíciu: byť súčasne in aj out – rozprávať za Ilonu Országhovú aj o nej, byť ňou a súčasne mať od nej odstup. Touto dvojpozíciou sa jej darí demonštrovať, ako Ilona vnímala seba vo vzťahu k Hviezdoslavovi a zároveň ako ona, Jana Juráňová, vníma a hodnotí Ilonu, jej manželstvo a, samozrejme, Hviezdoslava.

Juráňová prikladá zväčšovacie sklo na vcelku konvenčný manželský zväzok dominantného muža a submisívnej ženy. Zaujímavým ho robí fakt, že dominantný muž funguje ako významná osobnosť kultúrneho a spoločenského života na zapadnutom (hornouhorskom) Slovensku poslednej štvrtiny devätnásteho a prvej štvrtiny dvadsiateho storočia a submisívna žena je dievča z dobrej meštianskej rodiny, bystré, študované až v Prahe, ktoré má rozhodne mentálne i intelektuálne na viac než len na konvenčné postavenie opatrovateľky rodinného krbu. Na druhej strane je tu pevný fundament hodnôt a tradícií malého mesta a malej spoločnosti. V zaľúbeneckom vzťahu s Ilonou budúci bard rozhodne nehrá prvé husle, ale Ilona vie, že „si musí splniť povinnosti“, a tak sa učí od mamičky „ako viesť dom, ktorý je pre celé mesto významný tým, že v ňom žije významný muž.“ Z lásky, z povinnosti, z vernosti dobrým mravom prijme svoj údel – žiť s najväčším slovenským básnikom. To znamená byť po jeho boku, ale o krok späť. Starať sa o jeho (najmä hmotné) blaho a keď treba, reprezentovať. (Ale zväčša netreba.) Nenarúšať jeho pokoj, zvyky a rituály.

Cenou za to je potlačené Ilonino ja. Identita redukovaná na rolu manželky barda. „Započula aj také lichôtky, vraj, aká milá osôbka je to, aká je pekná, pravá dáma, ani sme nevedeli, že má takú milú žienku.“ Prijíma fakt, že jej muž „ju odbehol do hviezdnych diaľav...“ Jej občasné pokusy prejaviť sa autenticky a osobnostne, nie iba ako manželova servismanka, Hviezdoslav v zárodku potláča: „Keď jej dal čítať Eža Vlkolínskeho, len tak veselo poznamenala, že podľa nej sú tí ľudia akosi pridlho na svadbe, až je to únavné. Čakala, že ocení jej dôvtip a že si dá povedať, veď to myslela dobre. No urazil sa na smrť. (...) Niekoľko dní sa s ňou rozprával len formálne a nasilu, nevšímal si ju, hoci mu nosila kávu, olovrant, upratala mu izbu, kým bol na prechádzke, pripravila mu raňajky, vyvetrala, dala obed. Jedával sám vo svojej pracovni, aby ju potrestal. (...) Bodaj čert vzal Vlkolínskych, čo ju do nich? Veď nie je hlúpa. Chodila do dobre školy, odmalička číta knihy, vždy mu chcela byť rovnocennou partnerkou.“ Práve tou sa nikdy nestala.

Juráňová svoj jednoznačne negatívny vzťah k Iloninej životnej role vyjadruje mäkko, ale veľmi účinne – jemným, no zžieravým sarkazmom. Ironicky oceňuje Iloninu dôstojnosť, s akou vzala na seba svoj údel, miestami až neznesiteľne „kladne“ zvýrazňuje jej oddanosť manželovi a jeho poslaniu, čím vyvoláva u čitateľa presne ten účinok, ktorý zamýšľala – odpor.

A ešte viac korenia do svojho sarkazmu prilieva, keď vykresľuje Hviezdoslava. Prostredníctvom jeho ženy mu stavia pomník a zároveň ho rúca... nie, nerúca, trúsi na bronz holubí trus, čo je silnejšie a viac to bolí. Spod jeho bodkovanej mašle ťahá na povrch vrstvy jeho konvenčného, fádneho až banálneho života (banalitu rafinovane rozkrýva citovaním z jeho korešpondencie), jeho zle skrývanú nedotklivosť a márnomyseľnosť („Chválospevy ho privádzajú do pomykova. No keby na neho zabudli a neprišli ho pozdraviť napríklad jarmočníci či už z Martina alebo odinakiaľ, alebo na meniny na Pavla, zľakol by sa, že ľud si ho neváži.“), aj zadosťučinenie, ktorého sa mu dostalo po roku 1918, keď ho menovali za poslanca Národného zhromaždenia, hoci „mu napokon nedali na rečnenie toľko času, koľko chcel. Zastavili ho, reč nedokončil. Aký len bol rozčarovaný.“

Aký bol Hviezdoslav takpovediac v celom objeme svojej osobnosti, či a čím bol naozaj veľký, sa nedozvieme, hoci v tejto knihe za ním vytrvalo chodí profesor z Prahy, ktorý o ňom napísal monografiu. Autorka vyselektovala z jeho života materiál, aký potrebovala na napísanie tejto knihy. Čitateľ, ktorý by si želal hlbší a plastickejší obraz života P. O. H. a jeho ženy Ilony, môže byť právom sklamaný. Jane Juráňovej však o to nešlo – pojednala príbeh ženy, ktorá žila s Hviezdoslavom, s jemnou, no jasnou intenciou. Na svoj spôsob ho napísala dobre.

Pôvodne vyšlo v SME 2. januára 2009.

Súvisiace odkazy

Ako citovať tento článok

 

o aspekte

vyhľadávanie

vo webzine
v celom webe

ňjúvinky

ak chcete dostávať aktuálne informácie, vpíšte váš e-mail:

knihy

ak si chcete kúpiť knihu, vložte ju do nákupnej tašky

odkazovačka

glosar

dôležité rodové pojmy

ruzovyamodrysvet.sk

rod v pedagogike

linky na výmenu