AspektIN

vydávame

informujeme

študujeme

Hold veľkým ženám bez mena

Ivica Ruttkayová

21. január 2009

Román inšpirovaný postavou a životom Ilony Országhovej sa začína príznačne vetou: „Ilona stojí pri okne." Protagonistka v podaní spisovateľky Jany Juráňovej je totiž predovšetkým pozorovateľka, opatrovateľka, družka - viac ako priama aktérka deja. Je žena v pozadí. A práve z jej perspektívy, z perspektívy manželky básnika, prerozprávava, či skôr postupne z drobných epizód skladá svoj život. Tichá pracovitá žena, ktorej obraz vďaka pozitívam, čo po sebe zanechala, zostáva nejasný a stráca sa v zabudnutí každým ďalším dňom. Čo možno povedať o spokojnom manželstve, okrem toho, že bolo šťastné? Čo po sebe zanechala manželka muža, ktorého dodnes označujeme za najväčšieho slovenského básnika? Jana Juráňová na 190 stranách textu hľadá aspoň časť odpovedí.

Kniha rozhodne nie je faktografickým životopisom reálnej ženy. Je skôr holdom všetkým bezmenným dcéram, ženám, vnučkám, neteriam či sesterniciam slávnych mužov, ktorí dostali možnosť vstúpiť do dejín. Ženám, možno rovnako nadaným a odvážnym, ktorých naplnením však mali zostať domáce práce, rodina, vyšívanie. A v lepšom prípade prezentácia a reprezentácia manžela.

Lyrické záznamy ponúkajú zasvätený exkurz do prelomu 19. a 20. storočia s podrobnými miestnymi a historickými reáliami. Do času, ktorý súčasníkovi z mnohých dôvodov nie je až taký vzdialený, ako by sa mohlo zdať. Pohľad na ženu a jej miesto v rodine a spoločnosti pripomenie veľa zo súčasnosti, takisto ako hodnotenie „velikánov našej kultúry", ktorí sú, zdá sa, nedotknuteľní.

Čas v próze Žila som s Hviezdoslavom plynie pomaly a mohli by sme povedať, že šťastne. Spolužitie dvoch ľudí, čo nepochybne naplnili to známe: Jedno telo, jedna duša. Manželstvo potvrdzujúce nielen dobový úzus, ale aj prostý a nekomplikovaný vzťah muža a ženy. Rozdelenie úloh a povinností. Hľadanie spokojnosti v každodenných maličkostiach, tak ako ich život prinesie. Literárny život, vzácne návštevy umelcov, debaty o písaní, výlety, starostlivosť o domácnosť, obštipkávanie muškátov, varenie polievky, výchova prijatých detí... Spokojnosť malomestského života, ktorú spochybňuje len optika čitateľa. „ Keď sa jej muž chystal k moru, chcela ísť s ním. Práve bola u nich akási návšteva, a on sa jej z ničoho nič spýtal: - Žena moja, povedz mi, aký má byť dobrý muž a žena? - Jedno telo a jedna duša, - odpovedala pohotovo. - Tak vidíš. A keď ja idem k moru, je to, ako keby si išla aj ty so mnou. "

Autorka v texte neobišla ani fakt, že Országhovci nemali vlastné deti. Spoločenská konvencia nepochybne musela na oboch silne doliehať. Je teda opodstatnené rekonštruovať pocit a myšlienky ženy, ktorá „nepovila". „Keď obaja zostarli, povedal jej, že možno sa aj dobre stalo, že zostali bezdetní. Ilona sa ani nepamätá, či ju to potešilo. Nepotešilo. No bola vďačná, že to povedal."

Napriek všetkému, napriek dobrote srdca, či jej zrejme sebe vlastnej oddanosti, nenájdeme v diele klasika básne venovanej manželke.
Je to asi potvrdenie zažitého názoru, že manželstvo bez škandálov, vášní a prudkých emocionálnych zvratov jednoducho nie je umelecky inšpiratívne. Hviezdoslav však v tomto manželstve vytvoril dielo, čo je dlhé desaťročia súčasťou maturitných otázok. Aj my si zo školy pamätáme, že jeho písanie rozdeľujeme na epické, lyrické a dramatické... A jeho Hájnikova žena, naopak, v manželských peripetiách vynikala.

Ilona, tak ako si ju dnes predstavujeme, ctí dielo svojho básnika. Neskôr jeho odkaz a legendu. Vytvorila ho aj ona čistou, fungujúcou domácnosťou a vyvetranou pracovňou. Čosi blízke irónii však v manželkinej nekompromisnej oddanosti umelcovi a literárnemu dielu v knihe nájdeme: „Potrebovali najväčšieho slovenského básnika, aj keď mu niekedy nerozumeli, ale veď géniovi nie je ľahké rozumieť."

Jana Juráňová tematizuje v privátnom obraze Ilony Orsághovej aj veľkú históriu, ktorá logicky zasahuje súkromný priestor rodiny. Boj o národné sebaurčenie Slovákov, politické zvraty, vznik Československej republiky... Kým veľké štátne zmeny prijíma Ilona akoby chránená privátnym priestorom rodiny, vojna ju zasiahne naplno a zvnútra. Vojna, ktorú dnes označujeme za prvú svetovú. Utrpenie ľudí, ktorým na frontoch pozabíjali deti, sa zmiesilo s utrpením zo smrti detí, ktoré vychovala ona. Bolesť je v tomto ohľade univerzálna.

Ako protipól zabezpečeného a uznaného statusu manželky básnika sa mihnú v próze tri ženské postavy, ktoré sa, každá iným spôsobom, vymykali z noriem spoločnosti. A každá z nich bola vlastným spôsobom potrestaná za to, že sa rozhodla inak prežiť život. Prvá je Ilonina rozsobášená švagriná Mária, Hviezdoslavova sestra. Druhá je Ilonina spolužiačka z pražských štúdií - Lída Vrchlická, žena slávneho českého básnika, ktorá sa priznala k nevere. Tretia je spisovateľka, v ktorej možno nájsť osobnosť Timravy, kruto nezapadajúca do malomestských konvencií.

Manželstvo znamenalo prirodzené sebapotvrdenie ženy, naplnenie jej údelu a onen „tichý prístav v rozbúrenom mori života". Ilona v podaní Jany Juráňovej s údivom pozoruje osud žien, ktoré podľahli jej celkom nepochopiteľným vášňam, a o to viac je vďačná za vlastný osud. „Toľké sa vydali, žili, zžili sa. Niektoré umreli pri pôrode, uvoľnili miesto pre ďalšie. Niektoré sa utiahli, nikam nevychádzali, iba ak do kostola. Občas sa niektorá skántrila. Ale to len zriedkavo."
Možností pre ženy v dobe Ilony Országhovej bolo málo a správna bola jediná. Vyššia dievčenská škola v Prahe pripravovala budúce manželky. Básnik, evanjelik a pravotár bola pre Iloninu rodinu ideálna partia. Dlhoročný rodinný priateľ. Základ pokojnej manželskej lásky, ktorá mala pretrvať do konca ich dní.

Zopár listov, niekoľko fotografií, konkrétne zážitky literárnych a kultúrnych dejateľov poznajúcich jej vzornú pohostinnosť a peknú záhradku. Obraz Ilony sa stráca v čriepkoch spomienok, ktoré sa postupne strácali so spomínajúcimi. O čom by písala Ilona Országhová, ak by ona sama bola poetkou alebo spisovateľkou? Aké pocity, túžby alebo tajomstvá by vyjadrila? Ako?

„Knihy mala rada, aj keď nie všetky. A ku koncu života jej zrazu chýbala kniha o nej samej. Raz sa jej prisnil sen, že taká kniha bola, no stratila sa." Jana Juráňová mnoho rokov po reálnej smrti protagonistky jej románu ten s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy nevypovedaný sen o knihe, opisujúcej na prvý pohľad nevýrazný ženský život, uskutočnila. Je predovšetkým výpoveďou o neopakovateľnej existencii zaujímavej ľudskej bytosti. A próza Žila som s Hviezdoslavom má aj druhý plán, ktorý ponúka emocionálnu hĺbku a predovšetkým intelektuálne znepokojenie. A intelektuálne znepokojenie by malo byť zrejme aj spôsob, akým by sme mali dnes čítať čítanky a diela klasikov.

Pôvodne vyšlo v Pravde 17. januára 2009.

Súvisiace odkazy

Ako citovať tento článok

 

o aspekte

vyhľadávanie

vo webzine
v celom webe

ňjúvinky

ak chcete dostávať aktuálne informácie, vpíšte váš e-mail:

knihy

ak si chcete kúpiť knihu, vložte ju do nákupnej tašky

odkazovačka

glosar

dôležité rodové pojmy

ruzovyamodrysvet.sk

rod v pedagogike

linky na výmenu