návrat na titulnú stránku
návrat na titulnú stránku návrat na titulnú stránku návrat na titulnú stránku
on-line katalóg
vyhľadávať na stránke
  návrat na aspekt.sk
kniznica (zavinac) aspekt (bodka) sk

aspekt, mýtna 38
811 07 bratislava

tel./fax:
+421/2/52 62 46 21
Heinrich Böll Stiftung
Slovak Czech Women's Fund
Nadácia otvorenej spoločnosti
ďakujeme
   

načo je ženám eú?

  Ženy a ženské mimovládne organizácie na Slovensku

Správa Jarmily Filadelfiovej a Zory Bútorovej pre nadáciu Heinrich Böll Stiftung, vypracovaná v máji 2006.

ZHRNUTIE

1. Politické a právne podmienky vo vzťahu k ženskej politike

Pre Slovensko je charakteristická značná priepasť medzi prijatými legislatívnymi normami na podporu rovnosti príležitostí a ľudských práv žien a medzi ich uplatňovaním. Politickí predstavitelia síce sporadicky formálne deklarujú dôležitosť tejto problematiky, ale v realite ju skôr bagatelizujú. Rodová perspektíva nebola v rokoch 2002-2006 zahrnutá do transformačnej stratégie.

Tvorba národných inštitucionálnych mechanizmov na presadzovanie rodovej rovnosti narazila na nemalé problémy. Niektoré prvky takéhoto mechanizmu sa síce vytvorili, nemali však zväčša dlhú životnosť a dostatok kompetencií. Analýza volebných programov naznačuje, že od politických strán, ktoré majú šancu ovplyvňovať vládnu politiku v budúcnosti, nemožno ani v ďalšom volebnom období očakávať zvýšený záujem o túto agendu.

Takéto podceňovanie rodovej problematiky je o to závažnejšie, že na Slovensku pretrvávajú početné problémy žien vo verejnej i súkromnej sfére. Zastúpenie žien v politických orgánoch na národnej, regionálnej i lokálnej úrovni je nízke. Návrhy na zmeny zákonov v prospech zavedenia kvót alebo iných dočasných opatrení boli zamietnuté. Možno predpokladať, že ani po voľbách 2006 sa stav výraznejšie nezmení, a to ani napriek tomu, že väčšina ľudí na Slovensku kriticky hodnotí nízku účasť žien na politickom rozhodovaní. Trh práce v SR sa vyznačuje viacerými rodovými rozdielmi, ktoré nepriaznivo vplývajú na celkové postavenie žien na trhu práce i mimo neho. Sociálna situácia žien je horšia, sú vystavené vyššej miere rizika chudoby. Široká verejnosť si uvedomuje aj značnú rozšírenosť dvojitého zaťaženia žien, napriek tomu v rodine pretrváva tradičná stereotypná deľba práce.

Od polovice 90. rokov sa výrazne zvýšila citlivosť spoločnosti na problémy žien a na ich znevýhodnenie v spoločnosti. Podľa verejnej mienky patria k najvýznamnejším problémom žien v SR problémy na trhu práce. Druhý najdôležitejší problém súvisí so zosúlaďovaním rodinných a pracovných povinností. Ďalšími problémami sú násilie páchané na ženách, nízke zastúpenie žien vo verejných funkciách a v politike a zvyšovanie veku odchodu žien do dôchodku.

2. Vývoj ženských mimovládnych organizácií (MVO) ň

Prvé feministické MVO vznikli v 1. polovici 90. rokov, keď sa formoval pluralitný ženský mimovládny sektor. Druhú etapu (od roku 1996 doteraz) charakterizuje intenzívnejší kvantitatívny rozvoj ženských MVO a postupný rast ich sebauvedomenia. Rozšírili sa aj ich spoločné aktivity a vznikli viaceré platformy či siete. K najvýznamnejším feministickým a ľudskoprávnym ženským MVO patria ASPEKT), Klub feministických filozofiek a Centrum rodových štúdií., Aliancia žien Slovenska, Pro Familia, Fenestra a EsFem. K najvýznamnejším nadrezortným „strešným organizáciám“ patrí Iniciatíva Piata žena, Možnosť voľby, Únia materských centier a Ženská loby Slovenska.

Od 2. polovice 90. rokov sa rodovému výskumu systematickejšie venovali pracoviská ako Inštitút pre verejné otázky, Medzinárodné stredisko pre štúdium rodiny (transformáciou zaniklo), Centrum rodových štúdií a niektoré ústavy SAV. Väčšina výskumných projektov nemala finančné krytie zo štátneho rozpočtu, ale zo zahraničných nadácií a fondov. V súčasnosti sa výskumné aktivity zintenzívnili vďaka programom Európskeho sociálneho fondu. Lídrom v prezentácii ženských tém bolo a ostalo Záujmové združenie žien ASPEKT.

Vôbec prvý program rodových štúdií v SR vznikol na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (Klub feministických filozofiek). V posledných rokoch sa pedagogické aktivity zamerané na rodovú problematiku rozšírili aj na iné katedry či univerzity. Samostatnú katedru rodových štúdií však nemá zatiaľ žiadna slovenská univerzita.

Napriek nízkemu záujmu oficiálnych štruktúr sa problémy žien stali témou verejnej diskusie, na čom majú zásluhu predovšetkým ženské MVO. Ich úsilie sa zameriavalo predovšetkým na rodovú senzibilizáciu spoločnosti, riešenie problému násilia páchaného na ženách, rodovo citlivú pedagogiku, zvyšovanie participácie žien na politickom rozhodovaní, tlak na uznanie agendy rodovej rovnosti a tvorbu inštitucionálnych mechanizmov na jej podporu, posilnenie postavenia žien na trhu práce, riešenie problémov konkrétnych skupín žien. Od druhej polovice 90. rokov ženské MVO opakovane vystupovali proti pokusom o presadenie legislatívnych zmien, ktoré by mohli viesť k obmedzeniu ľudských práv žien, a to najmä ich reprodukčných práv.

3. Slovenské ženy v európskom kontexte

Tlak Európskej únie na presadenie rovnosti príležitostí žien a mužov a rodovej rovnosti na Slovensku oslabol po 1. máji 2004, keď sa Slovensko stalo členským štátom EÚ. Ak má stratégia EÚ gender mainstreaming (čiže uplatňovanie rodového hľadiska) zlepšiť situáciu žien na Slovensku, je potrebné, aby sa k nej prihlásila najvyššia politická reprezentácia a aby prejavovala dlhodobé odhodlanie realizovať ju.

Kľúčovým očakávaním ženských MVO je, aby Európsky parlament a Európska komisia dávali rodovej problematike potrebnú vážnosť a presadzovali ju na najvyššej úrovni. Odporučenia EÚ by mali byť záväzné pre národné vlády a ich nedodržiavanie by sa malo sankcionovať. Ženské MVO zdôrazňujú aj potrebu finančného krytia svojich projektov aj z rozpočtu EÚ.

Spolupráca slovenských ženských MVO so zahraničnými ženskými MVO sa odohráva v rámci nadnárodných sietí, ale aj mimo nich, a to so „starými“ i „novými“ členskými krajinami, ako aj s nečlenskými štátmi. Účasť slovenských ženských MVO na práci inštitúcií EÚ možno zatiaľ hodnotiť skôr ako slabšiu; na posilnenie procesu sociálneho učenia slovenských ženských MVO ako aktérok európskeho diania bude treba vynaložiť zvýšené úsilie.

Medzinárodná spolupráca dáva slovenským ženským MVO šancu inšpirovať sa skúsenosťami a know-how MVO z iných krajín, deliť sa s našimi úspechmi i zlyhaniami, uchádzať sa o zahraničnú podporu pre svoje snaženie a v prípade potreby vyjadrovať a preukazovať aj solidaritu s partnerskými organizáciami či so ženami z krajín zápasiacich s ešte väčšími problémami ako Slovensko.

I. POLITICKÉ A PRÁVNE PODMIENKY VO VZŤAHU K ŽENSKEJ POLITIKE

1. Ako sú práva žien zabezpečené v legislatíve? Aká je efektívnosť týchto mechanizmov?

Slovenská republika ratifikovala všetky kľúčové medzinárodné ľudskoprávne dokumenty v oblasti rovnosti príležitostí. Novelizácia Ústavy SR ustanovila ich nadradenosť nad národnou legislatívou, ak zabezpečujú viac práv a slobôd.

Ústava SR zaručuje rovnaké práva a slobody všetkým občanom „bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie“ (čl. 12). V roku 2004 bol prijatý samostatný Zákon o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (tzv. antidiskriminačný zákon), ktorý tiež definuje zákaz diskriminácie pre všetky vyššie uvedené dôvody vrátane pohlavia. Rodovej rovnosti sa ale Ústava SR explicitne nevenuje. Nebol prijatý ani špeciálny zákon o rovnosti rodov. Niektoré otázky rodovej rovnosti či ochrany žien sú implementované v existujúcich zákonných normách a týkajú sa zväčša zamestnania a rodiny.

Kľúčovým problémom ochrany práv žien na Slovensku však nie je len nedostatočnosť legislatívnych noriem, ale predovšetkým nedostatočné uplatňovanie existujúcich. Príčinou je tzv. syndróm naučenej bezmocnosti žien: nízka úroveň právneho povedomia žien, ich slabé občianske sebavedomie a nedostatočná vôľa i pripravenosť obhajovať a presadzovať svoje práva. Výsledkom je, že ženy v SR protestujú iba výnimočne; nezvyknú protestovať dokonca ani v situácii zjavného porušovania svojich práv. Sťažnosti či podania na súd podávajú najmä vo sfére práce, kde svoje znevýhodnenie vnímajú najcitlivejšie. Táto občianska pasivita má historické korene, ktoré sú o. i. v slabosti autentického hnutia slovenských žien za svoje práva v predkomunistickom období a v negatívnej skúsenosti s tzv. socialistickou emancipáciou žien. Dôležitou okolnosťou je však aj vysoká miera nezamestnanosti a sociálnej neistoty, ktorá vyvoláva v ženách obavy z kritického vystúpenia proti „vrchnosti“ a u zamestnávateľov odvahu nedodržiavať ani existujúce právne normy.

2. Inštitúcie pre ženskú politiku v rámci štátnych štruktúr

Tvorba národných inštitucionálnych mechanizmov na presadzovanie rodovej rovnosti naráža na Slovensku na značné problémy. Niektoré prvky takéhoto mechanizmu sa síce vytvorili, nemali však zväčša dlhú životnosť a dostatok kompetencií. Výmena vlády spravidla priniesla pokus o reštrukturalizáciu zodpovednosti, čo obyčajne znamenalo oslabenie, a nie posilnenie inštitúcií.

V roku 1991 bol síce zriadený Vládny výbor pre ženu a rodinu, pôsobil však iba 2 roky a po jeho zrušení chýbala akákoľvek inštitúcia až do roku 1999. Štruktúry na ochranu a podporu rodovej rovnosti sa začali tvoriť až 4 roky po Pekinskej konferencii o ženách.V roku 1999 bol na pôde MPSVR SR vytvorený Odbor rovnosti príležitostí, medzi ktorého hlavné úlohy patrilo „gestorstvo a legislatívna iniciatívna činnosť v oblasti rovnosti príležitostí, ako aj monitoring dopadu prijatých opatrení“. Od roku 2002 bola k pôvodnému odboru pričlenená celá agenda antidiskriminácie a jeho názov sa zmenil na Odbor rovnosti príležitostí a antidiskriminácie. V roku 2005 sa však agenda rodovej rovnosti zlúčila s rodinnou politikou a odbor sa premenoval na Odbor rodinnej a rodovej politiky. Nech sa už inštitúcia nazývala akokoľvek, nikdy nemala status porovnateľný s podpornými inštitúciami v starších krajinách EÚ. K slabým stránkam patrí začlenenie tohto orgánu do jedného ministerstva, navyše politicky slabého, ako aj jeho poradný status, kapacitná poddimenzovanosť, absencia skutočných právomocí a absencia regionálnych štruktúr.

V roku 1999 vznikla aj Parlamentná komisia žien (pri Výbore NR SR pre ľudské práva a menšiny). Jej pôsobenie však bolo málo účinné. Po voľbách 2002 sa objavila snaha založiť pre ženskú agendu samostatný parlamentný výbor, ale táto snaha neuspela. Napokon v roku 2003 vznikla opäť iba Komisia pre rovnosť príležitostí a problematiku žien pri Výbore pre ľudské práva, menšiny a problematiku žien, ktorá mala rovnaký status ako tá predchádzajúca, bola len poradným a odporúčacím orgánom príslušného výboru.

V rokoch 1996-2002 pôsobil na Slovensku Koordinačný výbor pre problematiku žien (KVPŽ). Pôvodný štatút ho definoval ako „poradný, koordinačný a iniciatívny orgán vlády na presadzovanie záujmov a potrieb žien v spoločnosti“. V roku 1999 sa predefinoval na „orgán vlády SR pre problematiku žien a otázky rovnakých príležitostí žien a mužov vo všetkých oblastiach verejného a rodinného života“. Zmenilo sa aj jeho zloženie a vedenie: boli v ňom zástupcovia NR SR, rezortov, ženských MVO s hodnotovo rôznymi východiskami, výskumných inštitúcií, ale aj cirkví; predsedal mu minister práce sociálnych vecí a rodiny. Výbor zasadal najmenej dvakrát za rok a jeho expertné skupiny častejšie. V roku 2001 bol transformovaný na „medzirezortný expertný poradný orgán ministra práce, sociálnych vecí a rodiny SR“ (už nie vlády) a po parlamentných voľbách 2002 sa už jeho činnosť neobnovila. Aj počas jeho existencie sa však v jeho činnosti vyskytovali závažné problémy, ktoré obmedzovali účinnosť jeho fungovania.

V súčasnosti neexistujú v rámci oficiálnych štruktúr žiadne iné inštitúcie okrem odboru v rámci jedného ministerstva a slabej parlamentnej komisie. Nevyšiel ani pokus o vytvorenie novej inštitúcie: v roku 2006 vláda zamietla návrh na zriadenie Rady vlády pre rodovú rovnosť, pričom zamietavé stanovisko dalo aj MPSVR SR – rezort s kompetenčnou zodpovednosťou za agendu. Možno teda konštatovať, že inštitucionálne zabezpečenie rodovej agendy je na Slovensku stále nedostatočné.

3. Akú dôležitosť prikladá súčasná, resp. nastávajúca vláda ženským otázkam?

Prvým strategickým dokumentom, ktorý pripravila Vláda SR, bol Národný akčný plán pre ženy v SR (NAP), vypracovaný na základe odporúčaní Pekinskej akčnej platformy a schválený v roku 1997. Vytýčil si za cieľ „zlepšiť postavenie žien v horizonte 10 rokov a rešpektovať pritom princíp rovnoprávnosti žien a mužov vo všetkých oblastiach života“. Správy o plnení NAP, ktoré sa pravidelne predkladajú vláde SR, sú však poznačené formálnym prístupom rezortov a nedostatočnou politickou vôľou presadzovať reálne zmeny. Z dnešného pohľadu je nanajvýš potrebné aktualizovať NAP a upraviť jeho konkrétne opatrenia.

Druhým strategickým dokumentom bola Koncepcia rovnosti príležitostí žien a mužov SR z roku 2001, vypracovaná na MPSVR SR. Stretla sa s kritikou MVO, ktoré jej vyčítali príliš všeobecne a „byrokraticky“ sformulované ciele, úzko rezortný charakter a absenciu finančnej podpory zo štátneho rozpočtu. V priebehu času sa ukázalo, že neplnenie stanovených opatrení nemá nijaké politické konzekvencie.

V roku 2004 bola schválená Národná stratégia na prevenciu a elimináciu násilia páchaného na ženách a v rodinách a v roku 2005 aj nadväzujúci Národný akčný plán. Prijatie oboch dokumentov sprevádzala kritika MVO a odbornej obce, ktoré im vyčítali konfúzny charakter, nedostatočné rešpektovanie rodovej podmienenosti násilia na ženách a absenciu finančnej podpory zo štátneho rozpočtu.

Konzultačný proces pri príprave národných stratégií bol veľmi obmedzený. Materiály pripravovali inštitúcie výkonnej moci a vlastne až hotová verzia sa dávala na pripomienkovanie MVO a ďalšej odbornej verejnosti, pričom ich návrhy a pripomienky – dokonca ani tie zásadné - sa neakceptovali.

Prenos strategických cieľov pre dosahovanie rodovej rovnosti z nadnárodnej roviny do domácej politiky možno teda celkovo označiť za veľmi problematický. SR neplní dôležité medzinárodné záväzky, hoci sa k tomu svojím podpisom zaviazala. Kritické konštatovanie takéhoto stavu vo Vyhodnotení Východiskovej správy SR k Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien pred Výborom OSN pre odstránenie diskriminácie žien z roku 1998 je aktuálne dodnes. V budúcnosti sa plánuje prijať Stratégia rodovej rovnosti; dnes však na to zjavne chýba politická vôľa.

Osobitne treba zdôrazniť, že vláda v rokoch 2002-2006 nevnímala problematiku v duchu základných postulátov politickej agendy OSN a EÚ. Predstavitelia štátnych inštitúcií popierali rodovú diskrimináciu a zaostávanie v uplatňovaní ľudských práv žien. Spravidla argumentovali univerzálnosťou úpravy ľudských práv v Ústave SR a v ďalších zákonoch. To, že sa vôbec nejaký odkaz na rodovú dimenziu v strategických materiáloch objavil, bol často výsledok tlaku zo strany EÚ. Medzi vysokými vládnymi úradníkmi sa prejavovala tendencia k formálnemu deklarovaniu dôležitosti rovnosti príležitostí, a súčasne k faktickému bagatelizovaniu problematiky ako už vyriešenej, a teda aj k podceňovaniu potreby praktických krokov a činov. To malo za dôsledok, že rodová perspektíva nebola zahrnutá do transformačnej stratégie. Vláda nevytvorila ani mechanizmy monitorovania rodových dopadov jednotlivých sektorových reforiem. Kľúčovú úlohu pritom zohrávalo zloženie vládnej koalície, v ktorej mali prevahu neoliberálne a konzervatívne pozície.

Najaktívnejšie pri formovaní agendy súvisiacej so ženskými právami bolo v uplynulom volebnom období konzervatívne KDH. Ostatné strany vládnej koalície – najmä SDKÚ a SMK - na tieto iniciatívy zamerané na posilnenie tradičných predstáv o postavení žien reagovali bez väčšieho záujmu. Príčina spočíva v neujasnenosti vlastných pozícií a bagatelizovaní ženskej agendy. V posledných rokoch sa ako protipól KDH a obhajkyňa ženských práv začala prezentovať koaličná strana ANO, ktorá sa hlási k liberalizmu. Keďže to však je strana so všeobecne nízkym kreditom a s neujasneným prístupom k rodovej problematike, jej úsilie malo pomerne malý efekt.

Analýza volebných programov pre voľby 2006 dáva tušiť, že politických strán, ktoré majú šancu ovplyvňovať vládnu politiku v budúcnosti, nemožno ani v ďalšom volebnom období očakávať zvýšený záujem o posilňovanie rodovej rovnosti. Väčší dôraz na túto agendu nekladie dokonca ani volebný favorit – strana Smer - Sociálna demokracia, ktorá je členkou Socialistickej internacionály.

4. Dôležitosť ženských otázok v rámci politických strán

Pred minulými parlamentnými voľbami (2002) ženské otázky zďaleka nepatrili medzi ťažiskové témy predvolebných debát a volebných programov. Spravidla boli zaradené pod hlavičku rodinnej alebo sociálnej politiky. Niektoré politické strany uprednostnili rodinnú politiku v takom rozsahu, že ich program sa dal hodnotiť ako presadzovanie tradičného prístupu k postaveniu žien v rodine a spoločnosti.

Ani pred voľbami 2006 sa rovnosť príležitostí žien a mužov nechápe ako dôležitá súčasť verejnej politiky. Zo žiadnej z relevantných politických strán nezaznel verejný prísľub na systematické riešenie problematiky. A ľudskoprávny prístup naďalej zostáva vlastný skôr iba „ostrovčekom pozitívnej deviácie“ v rámci mimovládneho sektora.

Prístup väčšiny významnejších politických strán k ženskej agende – okrem konzervatívneho KDH – je nevyprofilovaný. V zásade možno konštatovať, že politické strany kandidujúce vo voľbách 2006 nepokladajú ženskú agendu za prioritnú. Politiku rovnosti príležitostí nevnímajú ako nadrezortnú a prierezovú a koncept gender mainstreamingu, uplatňovania rodového hľadiska, je im vzdialený. Preto vo svojich volebných programoch nekonkretizujú, aké opatrenia a zákony chcú presadzovať. Nekonkretizovali ani svoju vnútrostranícku politiku k rovnosti rodov: aké mechanizmy zavedú, aby sa šance žien zvýšili. Istou výnimkou je strana ANO, ktorá má slogan „Viac žien v politike“, čomu zodpovedá aj zloženie volebnej kandidátky, jej volebné šance sú však nízke. Volebný slogan sa však nezakladá na koncepčnom chápaní rodovej rovnosti, preto vyvoláva oprávnené podozrenie, že ženy na kandidátke a predvolebných billboardoch majú predovšetkým za úlohu vylepšiť stratený kredit mužov v tejto strane.

5. Účasť žien v politických rozhodovacích orgánoch

Participácia žien v SR na politickom rozhodovaní po roku 1989 bola veľmi slabá, pretože aj samotné zastúpenie žien v politických orgánoch na národnej i regionálnej či lokálnej úrovni je nízke. Vo väčšine riadiacich štruktúr bol podiel žien hlboko pod tretinovým zastúpením, v mnohých ženy absentovali úplne. Nízka rodová citlivosť politických strán sa vypuklo prejavila bezprostredne po voľbách 2002. Pri zostavovaní novej vlády nebola ani jednej žene zverená niektorá z najvyšších exekutívnych funkcií, za čo zožali politickí predstavitelia značnú kritiku. Až na konci volebného obdobia ministerské kreslá zaujali dve ženy.

Nízky status ženskej agendy odráža aj zloženie kandidátnych listín politických strán pred parlamentnými voľbami 2006. Oproti predchádzajúcemu obdobiu nedošlo k žiadnemu výraznému zlepšeniu: priemerný podiel žien na kandidátnych listinách politických strán predstavuje 23 % oproti 22 % v roku 2002. Spomedzi 6 politických strán, ktoré majú šancu na vstup do parlamentu, majú iba 3 ženu na jednom z prvých troch miest kandidátky. Oproti roku 2002 má výrazne vyššie zastúpenie žien iba SDKÚ, avšak k agende rodovej rovnosti sa strana nevyjadruje. Pozícia žien na kandidátke ďalších strán sa mierne oslabila. To platí dokonca aj pre volebného favorita s deklarovaným sociálnodemokratickým programom (Smer-SD). Možno predpokladať, že ženy zaujmú v budúcom parlamente približne toľko miest ako pred 4 rokmi, t.j. okolo 15-16 %.

Podobný stav je aj na nižších úrovniach samosprávy: žiadna žena nebola zvolená za županku, medzi primátormi miest je ich podiel tiež veľmi nízky, starostovský post zastáva len 20 % žien. Zastúpenie žien je však nízke aj v iných inštitúciách s výrazným vplyvom na prijímanie politických rozhodnutí a rozdeľovanie zdrojov (Národná banka Slovenska, Sociálna poisťovňa, regionálne štruktúry štátnej správy, komisie a výbory rozhodujúce o eurofondoch a ďalšie).

Možno teda konštatovať, že situácia z hľadiska prístupu žien SR k politickému rozhodovaniu je dlhodobo nepriaznivá, rovnako ako v oblasti ekonomického rozhodovania. Pri tvorbe rozhodovacích orgánov na Slovensku sa málo prihliada na požiadavku vyváženého zastúpenia žien a mužov. Návrhy na zmeny zákonov v prospech zavedenia kvót alebo iných dočasných opatrení boli zamietnuté (2001, 2004). Samotné politické strany nevynakladajú dostatočné úsilie na to, aby ženám vytvorili širší priestor – v rámci svojich štruktúr či kompetencií. Ojedinelé pokusy ženských aktivistiek dostať sa do politiky prostredníctvom ponúknutých miest na kandidátke politickej strany tiež neboli úspešné (2001, 2002). To všetko oprávňuje predpokladať, že ani po voľbách 2006 sa stav výraznejšie nezmení.

6. Aká je sociálna a ekonomická situácia žien? Aká je ich situácia na trhu práce?

Ženy tvoria 51,5 % z 5,4 milióna obyvateľov SR. Medzi najmladšími obyvateľmi mierne prevažujú muži, ale vo vyšších vekových skupinách sa pomer mení v prospech žien a s rastúcim vekom prevaha žien narastá. Feminizácia staroby sa postupne prehlbuje.

Zapojenie žien do trhu práce je pomerne vysoké. To má svoje korene v bývalej ČSSR, kde sa postupne od 60. rokov vytvoril systém založený na všeobecnej povinnosti pracovať, k čomu sa pridružila nutnosť dvoch príjmov na zabezpečenie potrieb rodiny. Výrazne sa zvýšila aj vzdelanostná úroveň žien. V spôsoboch zapojenia žien a mužov do trhu práce sa za bývalého režimu vytvorili viaceré rozdiely, ku ktorým po roku 1990 pribudli nové disproporcie.

Z celkového počtu pracujúcich v SR tvoria ženy vyše 45 %. Väčšina z nich má stabilné zamestnanie a pracuje na plný pracovný úväzok. Skrátený úväzok je na Slovensku zriedkavý, no týka sa oveľa častejšie žien (70 %). Muži prevažujú medzi zamestnancami v súkromnom sektore (57 %) a ženy vo verejnom (53 %). Z podnikateľov tvoria ženy dlhodobo približne štvrtinu. Opačná je situácia medzi vypomáhajúcimi členmi domácnosti v rodinnom podniku, kde ženy tvoria 70 %. Väčšina žien pracuje v sektore služieb, muži sú približne rovnako rozdelení medzi priemysel a služby. Sektorová segregácia sa prenáša aj do štruktúry podľa odvetví národného hospodárstva. Muži výrazne prevažujú v odvetviach vyžadujúcich profesionálnu prípravu technického smeru - stavebníctvo, ťažba nerastných surovín, výroba a rozvod elektriny, plynu a vody, poľnohospodárstvo, doprava a telekomunikácie či práca s nehnuteľnosťami a vývoj. Ženy zasa prevažujú v školstve, zdravotníctve a sociálnej starostlivosti, v peňažníctve a poisťovníctve. V týchto odvetviach ich podiel dosiahol približne 3/4, čím sa z nich stali feminizované odvetvia. V najvyššej triede zamestnaní (zákonodarcovia, vedúci a riadiaci pracovníci) je podiel žien menší ako tretina. Horizontálna i vertikálna rodová segregácia nepriaznivo vplývajú na celkové postavenie žien na trhu práce i mimo neho. Feminizované odvetvia totiž vykazujú najnižšiu priemernú mzdu; nižšie postavenie v riadení sa viaže s nižšou odmenou za prácu i s menšími možnosťami participovať na rozhodovaní.

Hoci je úroveň dosiahnutého vzdelania žien SR v porovnaní s mužmi rovnaká, resp. lepšia, na vyrovnanie postavenia na trhu práce to teda nepostačuje. Navyše, absencia žien v určitých typoch zamestnaní prispieva tiež k pretrvávaniu rodových stereotypov a k nízkemu sebahodnoteniu žien.

Nerovnosti v postavení na trhu práce sa prejavujú v nižšom odmeňovaní za prácu: priemerná mzda žien dlhodobo zaostáva za priemernou mzdou mužov o viac ako 25 %. To má za následok aj rozdiely vo výške poberaného dôchodku či iných poistných dávok. Aj keď majú ženy rovnaké nároky na dávky, ich finančné náhrady za „výpadky“ z trhu práce sú podstatne nižšie, čo spôsobuje ich horšiu sociálnu situáciu a vyššiu mieru rizika chudoby. Ich postavenie na trhu práce je zraniteľnejšie vzhľadom na vyšší podiel rodinných zodpovedností (častejšie výpadky žien z práce kvôli rodinnej starostlivosti, prevaha žien v štruktúre jednorodičovských rodín a pod.).

7. Ako vníma rolu žien verejná mienka?

Verejná mienka vníma rolu žien primárne v rodinnom a sekundárne v pracovnom kontexte. Hoci prioritu v predstavách širokej verejnosti o žene má rola ženy ako „opatrovateľky rodinného kozubu“, za dôležitú sa pokladá aj živiteľská, resp. spoluživiteľská rola žien. Široká verejnosť si uvedomuje značnú rozšírenosť fenoménu dvojitého zaťaženia žien, čo sa premieta do prevládajúceho presvedčenia o znevýhodnenom postavení žien v spoločnosti. Hoci sa väčšina verejnosti deklaratívne hlási k partnerskému modelu rodiny, založenému na spoločnom rozhodovaní partnerov o kľúčových otázkach, a na vyváženej deľbe práce medzi ženou a mužom, predsa sa vzorce rodinného správania žien a mužov, najmä staršej a strednej generácie, takmer nezmenili a väčšina práce a povinností naďalej ostáva na pleciach žien. Verejnosť vníma zaťaženosť žien povinnosťami v rodine ako závažnú bariéru ich participácie na verejnom a politickom živote i ako bariéru ich príjmového a funkčného vzostupu v zamestnaní. Väčšina ľudí na Slovensku kriticky hodnotí nízku účasť žien na politickom rozhodovaní a zastáva názor, že ženy nedostatočne obhajujú svoje práva. Zároveň však nepokladá rolu žien v politike za takú dôležitú, ako je rola rodinná a pracovná.

8. Aké sú najväčšie problémy žien?

Podľa verejnej mienky v rebríčku slovenských žien dominujú problémy na trhu práce – diskriminácia pri odmeňovaní za prácu, ale aj pri prijímaní a prepúšťaní zo zamestnania, nevhodný pracovný režim a pracovné podmienky žien.

Druhý najdôležitejší problém žien súvisí so zosúlaďovaním rodinných a pracovných povinností. Verejnosť pokladá za nedostačujúcu starostlivosť štátu o rodiny s deťmi a konštatuje dvojité zaťaženie žien v zamestnaní a v domácnosti.

Tretím najčastejšie uvádzaným problémom je násilie páchané na ženách (vrátane obchodu so ženami a ich sexuálneho obťažovania). Na ďalšej priečke sa umiestňujú dva odlišné problémy: nízke zastúpenie žien vo verejných funkciách a v politike a zvyšovanie veku odchodu žien do dôchodku.

Treba zdôrazniť, že ženy vo svojich spontánnych odpovediach vôbec neuvádzajú stav svojich reprodukčných práv ako pálčivý problém. To indikuje, že nepokladajú za naliehavé meniť oficiálnu politiku štátu, regulujúcu reprodukčné práva.

Sociologické výskumy ukazujú, že od polovice 90. rokov sa výrazne zvýšila citlivosť spoločnosti – a to žien i mužov - na spoločenské problémy žien a na ich znevýhodnenie v spoločnosti. Je to predovšetkým výsledkom intenzívnejšieho verejného diskurzu o postavení žien v spoločnosti, pre ktorý sa otvoril priestor najmä po voľbách 1998. S ústupom obáv z ohrozenia demokratického vývoja na Slovensku, ako aj pod vplyvom procesu integrácie SR do EÚ sa dostávali väčšmi do popredia problémy súvisiace s kvalitou života na Slovensku. Pozornosť sa začala väčšmi upriamovať aj na postavenie žien v spoločnosti. Rodové, resp. žensky špecifické problémy sa v rastúcej miere začali väčšmi tematizovať v masmédiách, v politickom živote a najmä v práci ženských organizácií, ktoré v tom čase zaznamenali intenzívny rozvoj.

(Pokračovanie. II. VÝVOJ ŽENSKÝCH MVO; III. ŽENY V EURÓPSKOM KONTEXTE; IV. ODPORÚČANIA čítajte tu.)



[návrat]